Alexandra Kusá: Bála som sa, že nebudem odvážna

Čo nás spája je podcast o sile solidarity na Slovensku. Moderátorka Lenka Šóošová sa v ňom rozpráva so známymi osobnosťami o chvíľach, keď rozhodovala odvaha, spolupatričnosť a ľudskosť. V tejto epizóde hovorí Alexandra Kusá, historička umenia a bývalá riaditeľka Slovenskej národnej galérie, o tom, ako sa kultúra učí prežiť v ťažkých časoch, prečo sa nebála povedať nahlas to, čo považovala za správne, a ako solidarita dokáže meniť nielen inštitúcie, ale aj ľudí.

Kultúra ako spôsob života

„Kultúra nie je len o obrazoch na stenách,“ hovorí Kusá. „Je o tom, ako spolu žijeme, ako sa k sebe správame a čo si v živote vážime.“
Svojou prácou v Slovenskej národnej galérii chcela ukázať, že kultúra patrí všetkým, nielen „vyvoleným“. „Našou zásadou bolo, že nikto nesmie odísť s pocitom, že je hlúpy. Musíme to vedieť vysvetliť, sprostredkovať. Ľudia sa nakoniec tešili, že tomu rozumeli – a to je pre mňa najväčšia radosť.“

Galéria ako živý organizmus

Pre ňu bola galéria vždy viac než len priestor pre obrazy. „Je to rituál. Miesto, kde sa správame trochu inak, kde sa zrazu zastavíme, načúvame, premýšľame. Aj to, že sa tam ľudia krajšie obliekajú alebo menej hádžu papiere na zem, je prejav kultivácie. To všetko je kultúra.“

Keď sa Slovenská národná galéria po rokoch rekonštrukcie otvorila, mala jasný cieľ: aby sa stala súčasťou bežného života. „Chcela som, aby bola normálnou súčasťou európskeho mesta. Miesto, kam sa chodí na kávu, na film, na umenie. Miesto, kde sa cítite dobre.“

Solidarita, ktorá zostáva

Najsilnejším momentom pre ňu nebolo otvorenie galérie, ale jej koniec.
„Bála som sa, že nebudem odvážna. Že nebudem schopná povedať, čo považujem za správne,“ hovorí o období svojho odvolania. „Ale keď odvolali môjho kolegu, Mateja, vedela som, že musím konať. Že toto je tá chvíľa.“

Kusá si napísala svoje posledné vyhlásenie sama. „Vedela som, že to bude moje posledné. A keď kolegovia povedali, že odchádzajú so mnou, to bolo niečo, čo som nedokázala spracovať. To bola solidarita v tej najčistejšej podobe.“

Keď kultúra drží spolu

O tom, čo kultúra dnes potrebuje, hovorí jasne: „Potrebujeme vydržať a držať spolu. Umenie a tvorba prežijú. Ale inštitúcie sú oslabené. Najviac sa bojím, či sa ľuďom bude chcieť to znova opravovať. Či ešte raz uveríme, že to má zmysel.“

Zároveň v nej zostáva nádej: „Ja si myslím, že to dobre dopadne. Dejiny umenia poznám – viem, ako končia tí, čo robia zle. Možno to chvíľu bolí, ale nakoniec sa to vyčistí.“

Empatia ako kultúrna hodnota

„Empatia a spolupatričnosť sú to, čo nás drží ako druh,“ hovorí. „My sme v galérii mali empatiu s návštevníkom, ktorý prišiel prvýkrát a bál sa, že nerozumie. Chcela som, aby sa necítil intelektuálne poddimenzovaný. Aby mal pocit, že je vítaný.“

Kultivovanosť podľa nej nezačína v galérii, ale na ulici, v trolejbuse, vo výťahu. „To sú tie drobnosti – keď sa pozdravíte, keď sa na niekoho usmejete. To sa dá pošlúť ďalej. Tak ako zlosť, aj dobro sa prenáša.“

Ticho po búrke

„Prvýkrát som si dovolila priznať, že som smutná,“ hovorí na záver. „Keď ste vo funkcii, musíte byť silní. Teraz si môžem dovoliť byť zraniteľná. Mrzí ma, čo sa deje v kultúre – tie tiché tragédie, ktoré nikto nevidí, malé galérie, knižnice, kultúrne domy. Ale verím, že to prejde. Že príde babie leto.“

Na otázku, čo pre ňu znamenajú slová hodnota a solidarita, odpovedá krátko:
„Že by nemali byť v múzeu. Mali by byť v každodennom živote.“

----------

🎧 Celý rozhovor s Alexandrou Kusou si môžete vypočuť v podcaste Čo nás spája na Spotify alebo pozrieť na YouTube.

Podcast vznikol v platenej spolupráci s Denníkom N a nové epizódy vychádzajú každé dva týždne.

Chcete nám čokoľvek napísať? Na vaše správy sa tešíme na ahoj@donio.sk.