Bekim: Neľutujem, že mama ma nechala samého

17. 9. 2025

Čo nás spája je podcast o sile solidarity na Slovensku. Moderátorka Lenka Šóošová sa v ňom rozpráva so známymi osobnosťami o chvíľach, keď rozhodovala spolupatričnosť a vzájomná pomoc. Začíname s Bekimom – komikom, ktorý napriek ťažkému úrazu dokáže svojím humorom a odhodlaním inšpirovať tisíce ľudí. V tomto článku vám prinášame najsilnejšie momenty z rozhovoru: od smiechu cez bolesť, cez príbehy o rodine a priateľstve, až po najväčší prejav solidarity, ktorý Bekim zažil – keď ho mama nechala samého, aby sa naučil zvládnuť realitu.

Smiech ako liek

Bekim mal šestnásť, keď po páde na bicykli ostal na vozíku. „Nebol to úplný zámer v šestnástich ochrnúť, aby som niečo vyťažil,“ žartuje. No práve schopnosť obrátiť aj najťažšiu situáciu na humor sa stala jeho najväčšou zbraňou.

„Keď som nevedel niečo spraviť, urobil som si z toho srandu. Namiesto plaču som sa zasmial – a to ma posunulo ďalej.“
Zo seba si uťahoval od detstva – keď bol chudý, keď bol krpatý, neskôr keď ochrnul. A dnes, ako komik, stojí na javisku a rozosmieva celé sály vtipmi na vlastný účet. „Nemôžeš byť komik, keď ťa urazí, že si z teba niekto spraví srandu,“ dodáva.

Rodina a priatelia – jeho kotva

Odkedy sa mu stal úraz, nikdy nebol úplne sám. Otec zaplatil chatu, aby pri ňom mohli byť každý deň kamaráti. Sestra, mama, partia – všetci sa striedali. „Keď mi niekto povie, že ako som to dokázal, dostať sa tam, kde som teraz, tak ja si nemyslím, že som to dokázal úplne sám. Veľká vďaka patrí rodine a kamarátom.“

No najťažšie rozhodnutie urobila jeho mama. V rehabilitačnom centre ho nechala samého, aj keď plakal a nadával jej. „Urobila najlepšiu vec v živote – odišla, keď som ju najviac potreboval. Musel som sa naučiť zvládnuť to sám. To bol najväčší prejav solidarity.“

Pre Bekima je práve toto pointa – solidarita niekedy neznamená niekoho držať za ruku, ale nechať ho vstať vlastnými silami.

Nové hodnoty a Bublinka

Bekim otvorene hovorí, že hodnoty sa mu nezmenili hneď po úraze. Prišli postupne – a definitívne až s narodením dcéry. „Akonáhle mi dali malú do ruky, pochopil som všetko. Zrazu som sa všetkého bál. Ale zároveň som cítil obrovskú zodpovednosť.“

Dcérku volá Bublinka. Už dnes v nej vidí rovnakú tvrdohlavosť, akú má on. „Vie, že nemôžem tlieskať normálne, tak tlieska ako ja. Má dva roky a už ma vie potlačiť. Som na ňu hrdý.“
Aj keď priznáva, že ju rozmaznáva – „čo jej vidím na očiach, to má“ – zároveň vie, že jej odovzdá to najdôležitejšie: pohľad na život s ľahkosťou a humorom.

Režim, cvičenie a chuť ísť ďalej

„Nemal som smutné chvíle, keď som ochrnul. Vedel som, že mám brutálnu rodinu a kamarátov. Jediné, čo som chcel, bolo, aby sa nemuseli o mňa starať celý život.“
Preto tvrdo cvičil – najprv sám, neskôr s trénerom a kamarátom Michalom Hančíkom, s ktorým dnes prevádzkujú tri fitká. Nie sú to len priestory na budovanie svalov, ale miesta, kde ľudia s hendikepom nachádzajú novú silu a podporu. „Je to o atmosfére. To, čo tam je vo vzduchu, to je jedinečné.“

„Treba veriť, že bude dobre“

Bekim sa stretáva s ľuďmi, ktorým sa život zlomil z minúty na minútu. A hovorí im to, čo sa naučil na vlastnej koži: „Plakať nepomôže. Život sa dá žiť aj s obmedzeniami. Mnohí majú všetko a stále lamentujú. Treba veriť, že bude dobre.“

-----

🎧 Celý rozhovor s Bekimom si môžete vypočuť v podcaste Čo nás spája na Spotify alebo pozrieť na YouTube.

Podcast vznikol v platenej spolupráci s Denníkom N a nové epizódy vychádzajú každé dva týždne.