Chlapská dvojka – prispejme Mirovi a jeho nebiologickému synovi Dávidovi

Miro: „Rozhodol by som sa rovnako. Za Dávida.“

Miro váži každé slovo, ktoré povie. Naozaj nechce vzbudzovať ľútosť, keby a mohol znova rozhodnúť, urobil by presne to isté. Stal by sa mamou aj otcom v jednom. Dávida má rád. Veľmi.

Ako spolu fungujú? Komplikovane, látajú to všelijako, ale pocit, že Dávid nie je v erárnom zariadení, kde je len odložený, dáva Mirovi veľa. Nedokázal by som tak žiť, proste to neviem, odložiť ho a mať slobodu,“ priznáva Miro a lesknú sa mu oči.

Dávidko je svojský. Miluje jazdu autom, sedel by v ňom do aleluja. Rovnako je jeho svetom voda. Vydrží v nej celý deň. V telke pozerá kreslené príbehy, dookola točí asi šesť rozprávkových cédečiek, je schopný aj dvadsaťkrát sledovať Pat a Mat. Komunikuje sa s ním ťažšie, ale s Mirom sa dohovoria. Dávid má v repertoári zhruba päťdesiat slov. Miro je v kľude, keď vie, že jeho syn je spokojný. „Ja veľa ku šťastiu nepotrebujem, som nenáročný,, s úsmevom poznamená. Svoj život zhrnie rýchlo: robím, spím, varím. „A ešte si občas nalejem pohár vína. Sám. Veď k nám nikto nechodí. Pri poháriku podebatím sám so sebou a idem do postele. Žúrka skončila,“ zľahčuje chlap, ktorý je stopercentným otcom roka. Na obligátnu otázku, či je šťastný, odpovie obsiahlejšie. „Šťastie si musíš nájsť tam, kde si. S tým, čo máš. Aj s tým, koho máš. My sme s Dávidom relatívne zdraví, na jedlo ešte máme, aj prenajatú strechu nad hlavou. Takže, dobre je.“

Priznáva, že čas na depresie a podobné veci veľmi nemá. „Máme tri sliepky a otravného psa, vďaka ktorému sa Dávid prestal báť psov. S tým naším sa háda takmer každý deň,“ usmieva sa Miro. Od jari do jesene sa motá aj v záhrade, kde pestuje paradajky a papriku, aby nemuseli kupovať. Dovolenka? Dvadsať rokov na žiadnej nebol, hoci taký trojdňový pobyt niekde v aquaparku by „nezaškodil“. Dávid by bol najšťastnejším človekom na svete. Lenže peňazí na to niet a s ich starým autom by si na dlhšiu trasu už netrúfol. A o novom, či zánovnejšom sa neoplatí ani snívať.

Fungujú z opatrovateľského príspevku, občas sa Mirovi podaria nejaké menšie zárobky na brigádach. Keď aj niečo málo usporí, ako zákon schválnosti sa vždy niečo pokazí. Keď nie auto, tak chladnička. Dávidov invalidný mu odkladá – do budúcna, lebo raz, keď Miro už nebude vládať, chlapca musia niekam umiestniť.

Aké má sny chlap, ktorý sa non-stop stará o svojho nebiologického syna? „Čo najdlhšie byť v kondícii a pri zmysloch a dovtedy sa snáď vybuduje solídna DSS-ka pre dospelých autistov, ktorí by sa tam mohli cítiť ako doma. To mám ale ružové okuliare, že?,“ usmeje sa statočný otec, ktorého na celej situácii zarážajú vyjadrenia jeho bývalej partnerky a matky Dávida, ktorá nemôže Dávida postrážiť, lebo si potrebuje zarobiť, lebo nemá poriadne kde bývať. „Ale fakt, že my s Dávidom nemáme svoje bývanie, že ja nemôžem normálne pracovať, že vďaka nej sme sa ocitli tam, kde sme, to ju netrápi. Jej spôsobom života, tým, že sa na syna úplne vykašľala, nás odsúdila na izoláciu a my dvaja válčime spolu ako najlepšie vieme…“

Najviac by im pomohol malý pozemok a mobilný dom, aby Miro nemusel platiť prenájom, v ktorom sú dnes. „Ale to sú zasa tie ružové okuliare, ktoré musím rýchlo odložiť a vrátiť sa do reality. Napríklad dokončiť segedínsky guláš. Jedno z troch teplých jedál, ktoré Dávid zje.“ Apropó strava. Dávid veľkým gurmánom nie je. Keby bolo na ňom, stačili by mu chrumky, chipsy , ktoré musí mať v izbe v niekoľkých miskách naraz. Miro ho musí kŕmiť, varené jedlo doňho inak nedostane. „Kŕmenie je vždy boj, ale jedno teplé jedlo denne, synátor musí mať. To je moja takmer jediná zásada,“ usmeje sa sympaťák Miro.

Na čo konkrétne budú peniaze z tejto kampane použité?

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Mira s Dávidom osloví. Aj Váš príspevok sa použije ako príspevok na kúpu auta prípadne na mobilný domček s pozemkom. Ďakujeme!