Podporte preklad a vydanie knihy „Legenda o štvrtom kráľovi“

Predstavenie príbehu

Novela Edzarda Schapera „Legenda o štvrtom kráľovi“ je ukážkovým príkladom krásy snivého príbehu, ktorý má výchovné aj poučné jadro.

Vedie dieťa k empatii tým, že mu na príklade „malého kráľa“ ukazuje, ako mať súcit s trpiacimi ľuďmi, nehľadiac na vlastný prospech, ba dokonca vedieť sa aj občas vzdať svojich zámerov, ak si to vyžaduje situácia, teda zachovať sa berúc viac na zreteľ dobro druhého človeka, než svoje vlastné.

Hlavná postava tejto novely – „malý kráľ“ – to dokázal, aj keď nie vždy bol nadšený z toho, čo dobré pre iných urobil, lebo videl, že sa tým zmenšuje možnosť úspešnosti jeho zámeru, ktorým bolo pokloniť sa práve narodenému Kráľovi kráľov v Betleheme, kam putoval až z ďalekého Ruska, nesúc mu mnohé dary svojej zeme, ktorých sa však postupne vzdal v prospech chudobných ľudí, ktorých cestou stretol. Až napokon, keď o 33 rokov dôjde – už nie do Betlehema, ale do Jeruzalema – stretne sa so svojím Kráľom, ktorého mal po celý čas hlboko vo svojom srdci, pod Jeho krížom, na ktorom jeho Kráľ zomiera a on zomiera s Ním.

                                                                ^(Ukážka)

                Keď sa mal v Betleheme narodiť Ježiško, na oblohe sa objavila hviezda, ktorá ohlasovala Jeho narodenie nielen múdrym kráľom na Východe, ale aj kráľovi v ďalekom Rusku. Nebol to veľký ani mocný pán, ani mimoriadne bohatý či výnimočne múdry, ani sa neoddával umeniu mágie. Bol to malý kráľ so zmyslom pre poctivosť a s dobrým, detským srdiečkom, priateľský voči ľuďom, veľmi dobrosrdečný, družný a neodmietal ani dobrú zábavu. Náš malý kráľ vedel od svojich otcov a praotcov, že raz sa na nebi objaví veľká hviezda a celej Zemi ohlási príchod Kráľa kráľov aj to, že kráľovský potomok, ktorý bude vládnuť v Rusku, sa musí vydať na cestu a Pánovi pánov musí – ako Jeho nasledovník – prisahať vernosť. Jeho praotcovia chránili túto veštbu po mnoho pokolení a odovzdávali ju každému zo svojich nástupcov.

                Malý kráľ Ruska mal obrovskú radosť, že hviezda, ktorá svetu túto veľkú udalosť ohlásila, sa objavila na nebi práve v čase, keď bol ešte primalý na to, aby vládol, a tak sa rozhodol, že sa hneď vydá na cestu. Nechcel si brať so sebou veľký sprievod, to sa mu nehodilo, dokonca si nevzal ani jedného zo svojich najvernejších služobníkov, pretože sa nevedelo, kde sa Kráľ kráľov narodí a aká ďaleká cesta ho čaká. Chcel ho nájsť sám. Nechal si teda osedlať svojho najobľúbenejšieho koníka, Vaňku. Nebolo to už nijaké žriebätko, ale malý, nezničiteľný ruský koník: huňatý a s lokňou, ktorá mu tak padala do čela, že sotva videl na cestu, na ktorú mieril jeho pán, ale zato bol vytrvalý a nenáročný, taký, akého treba na ďalekú cestu. Ale pozor! – pomyslel si malý kráľ, s prázdnymi rukami sa nemôžem ísť Dieťatku pokloniť, najmä, keď ide – nielen o veľkého pána, ale o Pána pánov! Dlho premýšľal, čo by Mu mal priniesť, aby sa to zmestilo do sedlových kapsičiek a čo by zároveň najlepšie reprezentovalo bohatstvo a pracovitosť ľudu jeho krajiny a predovšetkým, čo by pre Pána pánov prichádzajúceho na tento svet bolo vhodným darom, ktorým by Mu najlepšie vzdal úctu. Bohatstvo tohto sveta, uvažoval, múdry muž vždy posudzuje podľa poctivosti a pracovitosti svojich žien. Vzal teda niekoľko kotúčov najkrajšieho a najjemnejšieho plátna, ktoré utkali jeho krajanky z tamojšieho ľanu. Zbalil si niekoľko najkrajších, pravých kožušín zo zvierat, ktoré jeho poľovníci lovili každú zimu a kože z nich tak jemne opracovávali, že boli mäkučké ako zamat či semiš. Potom, pomyslel si kráľ, uvidí každý, nieto Dieťa zo všetkých najmúdrejšie, že môj národ ani v zime nezaháľa, hoci na našich veľkých prípeckoch sa s toľkými uhorkami a kvasom máme ako v nebíčku. Z údolí riek, v ktorých jeho robotníci z piesku ryžujú zlato, si nechal priniesť mnoho malých kožených vrecúšok so zázračnými zrnkami zlata, ktoré vládne tomuto svetu a z hôr svojej krajiny, kde sa najspoľahlivejší z baníkov zodierajú v tých najodľahlejších baniach, o ktorých nevie nikto z poddaných a nijaké ústa o tom neprevravia, rýchlo zväčšil aj zásobu vzácnych a drahých kameňov, ktoré mal vo svojej pokladnici. Najkrajšie a najcennejšie drahokamy si vzal na cestu ako dar svojho kráľovstva pre Kráľa kráľov. A napokon, viac načúvajúc múdrosti žien, o ktorej počul, že je tým jediným, čo svet drží nad vodou, keď sa múdrosť kráľov pominie, vzal si od svojej matky ešte malý hlinený krčiažtek medu, ktorý vytvorili okrúhle a chlpaté včielky, ktoré majú svoje hniezda v ruských lipách. Deti, nech sú už akékoľvek, povedala matka, potrebujú tento nektár. A Dieťatku, ktoré sa má narodiť, ktoré má prísť podľa starej veštby z neba, bude tento medík z ruskej lipy pripomínať to najlepšie z jeho domoviny.

                Toto boli dary, ktoré si malý kráľ vzal so sebou. Len čo svojim zaželal všetko dobré a povedal im, ako majú konať, kým sa nevráti, vyskočil jednej noci na Vaňka a odcválal tým smerom, kde hviezda svietila najjasnejšie. Cválal cez celé svoje kráľovstvo, ale hviezda ho viedla čoraz ďalej. Musel prejsť cez hranice neznámeho sveta. Tu zakúsil, že cudzina bola, samozrejme, niečo iné, než dôverne známa, rodná zem. Deň čo deň putoval, niekedy aj v noci, kedy si myslieval, že dlhý chvost hviezdy, za ktorou kráčal, sa už-už dotkne zeme a on sa ho bude môcť už čoskoro dotknúť rukami a bez dlhého uvažovania sa jednoducho dostane na sväté miesto.

                Ale kdeže, také ľahké to nebolo. Ťahala ho túžba pokloniť sa Kráľovi kráľov všetkých čias a celej Zeme a táto túžba u neho nikdy neochabla, dokonca mu nedovoľovala ani zaspať, tak veľmi ho upútala a miatla cudzina.

                Videl mnoho vecí, ktoré dovtedy nepoznal a o ktorých nikdy nepočul! Dobré si všímal veľmi pozorne, aby to mohol neskôr, ako si myslel, vykonať aj pre svoj ľud; zlo ho trápilo a ťažilo ešte viac, než keď bol jeho svedkom vo svojej krajine, pretože tu, v cudzej zemi, nemal nijakú moc. Koľko súcitu v ňom vzbudzovalo, keď videl, ako sa spravodliví trápia a dobrí žijú v biede…! Pomáhal, kde len mohol, slovami aj skutkami a keď bol na ceste znova sám, vždy vrúcne vo svojom vnútri uvažoval, ako veľmi tento svet potrebuje nového Kráľa kráľov, ktorý by chránil prenasledovaných, povzbudzoval utláčaných, oslobodzoval väznených, uzdravoval chorých a odmeňoval spravodlivých. Toto všetko bude podľa starej veštby konať nový Vládca sveta.