Naša kapitola na Donio sa pomaly chýli ku koncu a my sa už tešíme na chvíľu, keď sa Vankúšik Hajúšik dostane do kníhkupectiev — a najmä na stretnutia s vami na akciách a čítaniach.

Možno sme nedosiahli taký výsledok, aký sme si predstavovali, no veríme, že Hajúšik si svoju cestu ešte len začína hľadať. A je to aj na nás, aby sme mu tú cestu čo najviac uľahčili. Uvedomujeme si, že sme dali o sebe vedieť neskoro, ale o to väčšiu energiu chceme vložiť do toho, aby sa o našej knižke dozvedelo čo najviac ľudí — pretože si to úprimne zaslúži.

A akú ukážku vám prinesieme dnes, na záver?

Ako autorovi je mi veľmi blízka postava rytiera Artura — symbol odvahy, dobra, vernosti a lásky. Chcel som zakončiť ukážky práve ním, ale napokon som sa rozhodol pre niečo magickejšie: ukážku z Čarovnej lúky.

Verím, že si Artur, vankúšik Hajúšik a aj všetky ďalšie postavy nájdu miesto vo vašich srdciach, keď si knižku prečítate celú.

Cesta ubiehala rýchlo. Katka to nevydržala a natiahla si farebné ponožky. Schválne ich pomiešala. Na jednu nohu si dala červenú a na druhú zelenú. Hajúšik so Sitinom sa rozosmiali, ale keďže jej sa to veľmi páčilo, tak neprotestovali. Zhora to vyzeralo tak, že v Lesolese je všetko v poriadku. Vtáky spolu s motýľmi bezstarostne poletovali letným povetrím, akoby o ničom nevedeli. Sem-tam zazreli aj srnky, a dokonca i jednu rodinu diviakov. Všetci si spomenuli na Šaľka s Apríliou a premýšľali, ako sa majú. Hajúšik so Sitinom vedeli, že sa musia ponáhľať, pretože ak plaziace sa tiene prekročia hranice a vstúpia do Lesolesa, Aprília so Šaľkom budú prví obyvatelia Modrozeme, na ktorých zaútočia. Šaľko je síce odvážny, ale proti presile tmavých tieňov nebude mať šancu. Nemohli však letieť bez oddychu, a tak pristáli na veľkej lúke uprostred lesa. Slnko jasne svietilo. Bolo pravé poludnie.

„Tie sú krásne,“ rozhliadla sa Katka okolo seba, keď sa postavila na nohy. Tých niekoľko kotrmelcov obaja komentovali so slovami, že Sitin sa zlepšuje s každým pristátím a čoskoro sa to naučí. Vetrík pofukoval a zelená nepokosená tráva sa vlnila ako voda v rybníku. Medzi jej vlnkami sa pohojdávali ako ryby kvety najrôznejších farieb. Žlté, fialové, modré. Boli tam snežienky (v rozprávke rastú aj v lete), fialky, sedmokrásky (ó, aký krásny názov), prvosienky a, samozrejme, aj púpava, šafran a ďalšie kvietky.

„A nie sú to ponožky?“ nechcelo sa nechať dievčatko oklamať ako u Aprílie a jeden odtrhlo.

„Áuú, netrhaj nás!“ zvolala biela Margarétka.

„Áuú!“ zopakovala, keď ju Katka preľaknuto pustila.

„Veď aj my sme živé,“ ozvalo sa zo zeme a Margarétka si ubolene poupravovala biele lupene.

„Áno. Netrhaj nás. Aj my sme živé,“ ozýval sa jeden kvietok za druhým a následne sa začali prekrikovať.

„Netrhaj nás. Sme živé,“ protestovali spoločne. Nie všetky kvietky však vedeli rozprávať, a tak napríklad zvončeky (ktoré boli rôznych farieb) sa rozozvučali ako miniatúrne kostolné zvony. Keďže kvietky sú malé, tak aj ich hlások bol slabý. A tak to znelo, ako keď pištia myši. Katka sa musela veľmi započúvať, aby rozumela, čo hovoria.

„Milé kvietky, prepáčte nám, že sme jeden z vás odtrhli,“ ospravedlnil sa Hajúšik a čakal, kým sa upokoja. Veru ešte hodnú chvíľu sa prekrikovali a zvončeky zvonili: „Veď sme živé.“ A ich krik sa rozliehal po celej lúke.

„Neplač,“ ozvalo sa pod Katkou. Malé dievčatko sa pozrelo pod seba, kde uvidelo odtrhnutú Margarétku, a rozplakalo sa ešte viac. Kvietku jej prišlo ľúto a znovu sa rozozvučala celá lúka. „Neplááááč,“ ozývalo sa odvšadiaľ a zvončeky zvonili tentoraz veselo, aby ju rozveselili. Hajúšik ju objal a zodvihol odtrhnutú Margarétku.

„Ak chcete niečo zistiť, pokojne sa ma spýtajte. Rada budem užitočná,“ prehovoril jasno žltý kvet so snehobielymi lupeňmi.

„Katka, spýtaj sa niečo,“ posmeľoval svoju kamarátku jej ochranca.

„Áno, rada odpoviem. My kvietky sme tiché a mnohí si myslia, že nevieme rozprávať, a tak nám všeličo prezradia. Ticho načúvame, čo sa deje vo svete, a dobrému srdiečku to radi prezradíme.“

Katka si utrela slzy a zobrala odtrhnutú kvetinu.

„Prepáč. Nechcela som, aby si bola smutná. Môj život sa o chvíľku skončí, ale čo nevidieť sa znovu narodím. Vykvitnem kúsok ďalej a zasa budem zvedavo načúvať svetu, až kým nepríde jeseň a mne opadajú všetky lupene. Tak sa ma rýchlo na niečo spýtaj.“

„Mám sa na niečo spýtať?“ Katka tam udivene stála a nerozumela, čo od nej Margarétka chce. Sitin ich mlčky pozoroval a Hajúšik sa podujal, že jej to vysvetlí.

„Poznáš hru Ľúbi ma, neľúbi ma?“

„Ách, prepáč, ty si ešte malá na takúto lásku,“ usmial sa a uvedomil si, že Katka je len škôlkarka.

„To ťa ešte len čaká.“

„Čo ma čaká?“

„Keď sa dievčatká prvýkrát zaľúbia, tak sa pýtajú kvietka, či ich chlapec, ktorý sa im páči, ľúbi alebo neľúbi. Trhajú lupienky a podľa toho, ktorý im zostane ako posledný v rukách, sa dozvedia, či ich ľúbi alebo neľúbi.“

„Trhajú lupienky a pýtajú sa, či ich niekto ľúbi alebo neľúbi?“ pozrela sa na neho zhrozene.

„Ja neodtrhnem už nikdy žiadnu kvetinu. A ani ponožku,“ zaumienila si.

„Katka, kvety sú rovnako ako farebné ponožky na to, aby nám robili radosť, keď dozrejú.“

„Áno,“ súhlasila Margarétka v Katkinej ruke.

„Áno. Áno. Áno,“ začali odpovedať aj ostatné kvietky a zvončeky súhlasne zvonili.

„Pokiaľ si odtrhneš niekoľko kvietkov len pre radosť a ostatné necháš včielkam a lesným chrobáčikom, tak je všetko v poriadku.“

„Áno,“ jemne odvetili kvietky jeden po druhom a dávali si pozor, aby sa nezačali opäť prekrikovať.

„Hajúšik má pravdu. Ja som ešte maličká. Odtrhla si ma príliš skoro. Preto som ťa zahriakla,“ vysvetlila jej Margarétka.

„Áno,“ prisvedčil Hajúšik, čím zároveň odpovedal aj prekvapenej Katke, ktorá mala v očiach otázku, či ho poznajú aj kvietky.

„Tak sa ma už niečo spýtaj,“ posmeľovala ju Margarétka a Katka ucítila, ako sa jej od vzrušenia trasú lupene.

„Hajúšik…“ „Spýtaj sa na to, čo ťa zaujíma. Srdiečko ti to prezradí,“ usmial sa na ňu.

„Ale ja neviem, či…“ nedopovedala.

„Môžeš sa spýtať, na čokoľvek len chceš,“ uistil ju.

„Na čokoľvek?“

„Áno. Ja ti odpoviem,“ zašepkala slabým hláskom margarétka. „Len sa už pýtaj, pretože sa mi začína chcieť spať. Som veľmi unavenááá,“ zívla a žltú hlávku s bielymi lupeňmi spustila nabok.

„Katka, ponáhľaj sa, lebo margarétka čo nevidieť zaspí navždy.“

„Tak ja by som chcela vedieť…“

„Nóó. Čo ťa zaujíma?“ chcela vedieť margarétka a znovu zívla.

„Chcela by som vedieť, či som skutočne ja tá pravá, ktorá zachráni Modrozem pred Krutohlavom?“ vysypala zo seba jedným dychom a Hajúšik videl, ako jej odľahlo. Bola rada, že to má za sebou.

„Hmm… To je veľmi ľahká otázka. Nechceš vedieť niečo iné?“

„Nie. Zaujíma ma toto,“ vyhlásilo dievčatko rozhodne. „

Tak dobre.“ Kvetinka zívla a zostala ticho.

„Margarétka?“ „Margarééétka,“ zopakovala Katka.

„Áno?“ prebrala sa a zavrtela hlavičkou.

„Neodpovedala si mi na otázku.“

„Samozrejme, že porazíš Krutohlava a zachrániš Modrozem. Veď to vie predsa každý, že ty si tá pravá,“ unavene vyriekol jemný hlások. „Mala si sa ma spýtať na niečo ťažšie,“ dodala potichu kvetinka, zívla a viac neprehovorila. Zaspala večným spánkom pokoja.

„Poď, uložíme ju pod tamten strom. Nech v pokoji odpočíva, kým sa znovu narodí.“ Hajúšik chytil Katku za ruku a prešli spolu so Sitinom k lesu, kde položili Margarétku pod veľkú borovicu. Len čo tak spravili, zvončeky sa rozozvučali a kvietky začali spoločne spievať. Bolo to krásne. Pesnička, ktorú spievali, nebola ani smutná, ani veselá. Monotónne sa rozliehala lúkou a počúvali ju všetci jej obyvatelia. Dokonca vtáky prestali čvirikať a spokojne posedávali na konároch vysokých stromov. Hajúšik chcel upliesť pred odchodom Katke veniec z kvetov na pamiatku, ale ona nechcela o tom ani počuť. Trvala na tom, že nemieni privodiť spánok žiadnej ďalšej kvetinke. Keď rastliny na lúke dospievali, vysadla s Hajúšikom na Sitina a znovu sa vydali na cestu. Vzlietli ponad stromy a zamávali kvietkom na rozlúčku. Katka vedela, že zasa spievajú, aj keď ich slabý hlások nemohla z tej výšky počuť. Sitin usilovne mával ušami a oni obdivovali rozľahlý les. Kam len oko dovidelo, všade boli stromy. Ihličnaté časti lesa vystriedali listnaté a sem-tam sa medzi nimi objavila lúka. Katka si pri pohľade na ňu spomenula na spiacu margarétku.

„Sitin, zvládneš doletieť bez prestávky ku Kráľovskému dubu?“

Lietajúci pes súhlasne zabrechal, niekoľkokrát si oblízal ňufák a začal mávať obrovskými ušami rýchlejšie.

„Ako ďaleko je to?“ zaujímalo Katku.

„Ak poletíme touto rýchlosťou, večer by sme tam mali byť.“

Dievčatko si ľahlo na Sitina a objalo ho okolo krku. Jej kamarát dával pozor, aby nespadlo.

„Modrozem je nádherná,“ povedala zasnene a zaspala. Sitin s Hajúšikom sa na seba uškrnuli.

„No čo, lietanie ju uspáva,“ zhodnotil Hajúšik a obaja sa schuti zasmiali.

Dnes si opäť predstavíme jednu z negatívnych postáv — a nie hocijakú.
Na scénu prichádza Krutohlav, najväčší nepriateľ celej rozprávkovej ríše a hrozba, ktorej musia Katka s Hajúšikom čeliť.

Artur bol okamžite na nohách a vytasil obrovský strieborný meč. V tej chvíli akoby sa vrátilo slnko na oblohu a odraz jeho lúčov sa zablysol na ostrej čepeli meča.

„Odvážlivko, choď po svoju rodinu. Hajúšik, ty zavolaj Katku,“ rozdal Artur príkazy a skryl sa za strom.

„Ja tu na vás počkám. Musíme odtiaľto utiecť skôr, ako Krutohlav natisne jednu zo svojich hláv k nore a fúkne plameň do izieb,“ zakričal Artur a kvokol si. Drak si všimol odraz slnka na rytierovej čepeli a nahnevane zreval. Odvážlivko s Hajúšikom spadli na zem a všetci si zakryli uši.

„Bežte,“ povzbudil ich Artur, keď doznel hrôzostrašný rev so škrekom pripomínajúci rinčanie hrdzavých reťazí.

Krutohlav krúžil po oblohe, akoby ich hľadal. Artur však veľmi dobre vedel, že to robí len preto, aby ukázal svoju veľkosť. Chcel sa im zjaviť v celej svojej hrôzostrašnej sile. Vedel, kde je trpasličia nora. Zistil to
v noci, keď uniesol Ikonu s Vraníkom. Teraz bolo jeho cieľom nahnať im strach. Poriadne veľký strach. Preto sa vznášal nad norou a všetkých dvanásť hláv otáčal do strán, pripravený kedykoľvek vychrliť z každej papule oheň. Bol obrovský. Omnoho väčší ako na farebných obrázkoch vo Veľkej knihe Modrozeme. A oveľa strašidelnejší. Každá jedna hlava spôsobovala neopísateľnú úzkosť a zdesenie. Žlté zuby boli špicaté ako tucet ostrých mečov a medzi nimi sa pohyboval so syčaním, obratne ako slizký had, dlhý červený jazyk. Z nozdier vyfukoval v pravidelných intervaloch dym a Artur si musel zakryť rukou nos, aby sa nezadusil. Všade bolo cítiť síru a v lese zostalo neznesiteľné teplo. Stromy sa zohli a on cítil, ako sa chvejú. Báli sa, že ich Krutohlav spáli plameňom z jednej zo svojich smradľavých papúľ.

„Tu sme,“ prehovoril Odvážlivko. V jednej ruke držal meč a v druhej ruku Bylinôčky. Tá držala Hádanku a Bojka. Smejko s Dudrošom sa tmolili za nimi a Spachtoš nervózne prestupoval na mieste.

„Kde je Hajúšik a Katka?“ spýtal sa nervózne rytier.

„Boli hneď za nami.“

„Hajúúúšik!“ skríkla Bylinôčka a obzrela sa okolo seba. Všade naokolo sa vznášal biely dym a nebolo nič vidieť.

„Musíme odtiaľto rýchlo odísť, lebo sa zadusíme.“

Artur sa zahnal, aby rozptýlil výpary síry.

„Katkááá!“ zvolala Bylinôčka.

„Katkááááá!“ pridali sa aj ostatní.

„Prestaňte,“ zastavil ich rytier. Pôjdem po nich. Nekričte jej meno. Pozrite sa na Krutohlava,“ ukázal rukou na oblohu. Keď drak začul dievčenské meno, zvrtol sa a nervózne zamával krídlami. Polovicu z hláv zdvihol k nebu a druhú sklonil k zemi. Ešte raz zamával obrovskými krídlami a všetkých dvanásť hláv zohol k lesu.

„Pozóóór! Utekajtééé!“ skríkol Artur, a len čo to dopovedal, drak dunivo zreval a vypustil zo všetkých dvanástich papúľ plamene.

Trošku sme sa posledné dni odmlčali, pretože sme pre vás pripravovali nové video, ktoré už teraz nájdete na našej Donio kampani.

A teraz sa poďme opäť spoločne vrátiť do rozprávky.

Doteraz sme vám predstavili nášho obľúbeného Hviezdneho chlapca, dobrosrdečného lietajúceho psa Sitina, veselú vílu Apríliu, ktorej namiesto kvetov rastú v záhrade pestrofarebné ponožky, pozreli sme sa do sveta trpaslíkov a naposledy sme sa stretli so zlou vílou Ilúziou. Keďže v rozprávke má dobro nad zlom vždy prevahu, dnes sa opäť presunieme k pozitívnym postavám. Predstavíme vám Janka a Marienku — a možno konečne zistíte, ako to s nimi bolo potom, čo sa zachránili pred zlou bosorkou z perníkovej chalúpky.

Pohodlne sa teda usaďte (alebo ľahnite 😊) a ponorte sa spolu s nami do sveta fantázie.

Milé deti, Hajúšik a Katka sa vybrali na cestu hneď nasledujúce ráno. Hajúšik chcel zostať na hrade dlhšie, ale večer, keď bol s kráľovnou v predposlednej izbe, začali sa ťahať po strope pochmúrne tmavé maľby. Vedel, že zlo sa rozširuje, preto nestrácal čas. Katka sa už stihla skamarátiť s Kristínkou a v záhrade zažili jedno milé stretnutie, o ktorom vám rozpoviem predtým, ako sa vydáme spolu s nimi na cestu na lietajúcom koňovi Ikone.

Kráľovná a Hajúšik vyšli do záhrady. Ľudia sa bezstarostne prechádzali, popíjali teplý ovocný čaj a zasnene počúvali spev vtákov a lesných víl. Kráľovná sa im prihovárala veselým hlasom a Hajúšik videl, že dokáže ako veľký štátnik dokonale skrývať trápenie.

„Hajúúúšik!“ „Hajúúúúšik!“ rozliehal sa veselý dievčenský dvojhlas. Kristínka s Katkou volali na svojho kamaráta, ktorého uvideli v diaľke, a rozbehli sa k nemu.

„Pozri sa, Hajúšik,“ povedala Katka a natiahla ruku. Pred ňou stálo malé usmievavé dievčatko. Vo vlasoch malo cukríky rôznych veľkostí a farieb. Len čo si Katka jeden zobrala, okamžite sa na jeho mieste objavil ďalší.

„Mňááám,“ zalizovala sa.

„Cukríkové dievčatko. A má tu aj bračeka. Pozri sa,“ zaštebotala a odtrhla kus látky z jeho modrej košele. Chlapec držal za ruku dievčatko s cukríkmi vo vlasoch a tiež sa usmieval. Košeľa sa mu obnovila, akoby z nej Katka ani nič neodtrhla.

„Mňááám!“ skríkla a oblízala si pery, „Čokoládový chlapec. To je tá najlepšia čokoláda, akú som kedy jedla.“

„Janko a Marienka.“

„Ty ich poznáš?“ začudovane sa na neho pozrela s ústami špinavými od sladkostí.

„Aj ty ich poznáš. Nevedel som, že sú na hrade.“

„Naša sladká návšteva,“ zasmiala sa Kristínka a Hajúšik si všimol, že aj ona je zamazaná od čokolády.

„To je Janko a Marienka z Perníkovej chalúpky. Chcela si spoznať známe rozprávkové bytosti a nakoniec sa ti to aj podarilo,“ usmial sa Hajúšik. „V tej rozprávke však nie je napísané všetko, a tak isto nevieš, že len čo sa vrátili domov, zmenili sa na sladkosti. Tak dlho boli v Perníkovej chalúpke u ježibaby, až sa sami stali maškrtou.“

„To sú moji najsladší kamaráti,“ tešila sa Kristínka a zobrala si cukrík z Marienkiných vlasov.

„Dúfam, že vám nezjedli priveľa sladkostí,“ prísne sa pozrela kráľovná na dievčatá.

„To nevadí, vaša výsosť,“ odvetili súrodenci. „Nám to hneď dorastie.“

„Viem. Ale môže ich bolieť bruško.“

„Nemali sme ich veľa,“ povedali takmer súčasne nové kamarátky a Hajúšik i kráľovná upreli na ne skúmavý pohľad.

„Po takom sýtom obede sme nevládali,“ snažila sa ich presvedčiť Katka.

Milé deti, tak ste sa práve dozvedeli, ako to bolo ďalej s Jankom a Marienkou z rozprávky o Perníkovej chalúpke. Katka s Kristínkou sa naháňali po záhrade do neskorého večera. Hajúšik popíjal s kráľovnou ovocný čaj a všade voňali rozkvitnuté kvety. Cítili sa ako v raji. Najradšej by tu zostali navždy. Bolo im tu dobre ako v tej najkrajšej rozprávke.

Včera sme vás spolu s hlavnými postavami príbehu previedli krajinou trpaslíkov, deň predtým sme navštívili pestrofarebnú záhradu, kde dobrej víle Aprílii namiesto kvetov rastú ponožky – a dnes si po prvýkrát predstavíme aj jednu negatívnu postavu našej rozprávky: zlú vílu Ilúziu.

„Zlá víla Ilúzia, “ prehovoril odrazu Artur.

„Čo?“ spýtala sa Katka.

„Myslím, že to bola ona.“

„Zlá víla Ilúzia?“ zopakoval Hajúšik.

„Áno. Počul som o nej, ale nikdy som ju nevidel. Až doteraz som nevedel, či vôbec existuje. Spomenul som si na ňu až vtedy, keď zmizol domček, v ktorom bývala bosorka. Ale nechcel som nič hovoriť, aby som nás nepomýlil.“

„Tiež som o nej počul,“ prezradil Hajúšik.

„A čo je to za vílu?“ bola zvedavá Katka.

„Je to zlá víla, ktorá…“

Dievčatko ho prerušilo skôr, ako stihol dopovedať. „Pozrite sa. Pred chvíľkou sme boli mokrí a odrazu sme suchí, akoby ani nepršalo.“

„To spravila tiež ona. Snaží sa nás zmiasť. Aby sme nevedeli, čo je pravda a čo…“

„Ilúzia, “ doplnil Arturovo vysvetlenie Hajúšik.

„Aha. Preto sa volá Ilúzia,“ pochopila Katka.

„Ak nebudeme môcť veriť vlastným očiam a ušiam, navždy sa tu stratíme,“ zhodnotil Hajúšik.

„Neželá si, aby sme sa odtiaľto dostali, a preto si nesmieme všímať nič podivné, čo sa nám prihodí.“

Len čo to Artur dopovedal, obloha sa zastrela a začalo snežiť.

„Ani sneh?“ usmiala sa malá škôlkarka a chytala do dlaní drobné vločky. Prilepili sa jej na ruky a roztopili sa medzi prstami.

„Potvora,“ utrúsil rytier, ktorý prekukol zlú vílu. „Keď nasneží, neuvidíme na cestu a nebudeme vedieť, kde sú močiare. Cesta cez ne bude omnoho ťažšia. Kedykoľvek sa môžeme prepadnúť.“

„Ešte sa môžeme vrátiť. Prejdeme cez Nekonečnú lúku nazad do Lesolesa, “ premýšľal Hajúšik.

„Stromy budú horieť ešte niekoľko dní. Veľmi by sme si nepomohli. Cesta tadiaľ nebude priechodná. A navyše by sme stratili príliš veľa času. Ak sa otočíme a vyberieme sa tadiaľ, odkiaľ sme prišli, dorazíme ku Kráľovskému dubu omnoho neskôr, ako keď budeme pokračovať cez Pohyblivú zem. A bojím sa, že by to mohlo byť už neskoro a Odvážlivko s našimi priateľmi by nás nemuseli počkať. Navyše mám pocit, že zlá víla Ilúzia nás chce otočiť. A preto musíme pokračovať ďalej,“ vysvetlil im Artur.

„Poslúchnime Artura. Zachránil nás pred bosorkou a verím, že sa mu podarí previesť nás zdravých aj cez Pohyblivú zem,“ poprosila Katka.

„K vaším službám. Som tu, aby som vám slúžil, “ uklonil sa rytier.

Počas celej cesty prejavoval Katke nesmiernu úctu a vďaku. Vnímal ju ako tú, ktorá zachráni rozprávkovú ríšu.

„Súhlasím,“ povedal Hajúšik a všetci traja sa znovu vydali na cestu.

Čoskoro sa brodili snehom. Museli nadvihovať nohy a od zimy im drkotali zuby.

„Škoda, že aj toto nie je len ilúzia,“ povzdychlo si dievčatko.

Rytier si vyzliekol plášť začernený od sadzí a obtočil ho okolo nej.

Hajúšik sa k nej pritúlil a po chvíľke jej bolo teplo. Prestali jej drkotať zuby.

„Ilúzia!“ zakričal vysilene rytier. „Prestaň s tým a ukáž sa nám.“

„Asi ťa poslúchla.“ Hajúšik ukázal pred seba. „Myslíš, že by to mohla byť ona?“

V diaľke uvideli ženskú postavu. Bola zhrbená a tak ako oni, aj ona sa brodila snehom.

„Uvidíme,“ odvetil rytier.

Včera sme vás spolu s hlavnými postavami príbehu zaniesli do záhrady, kde namiesto kvetov rastú pestrofarebné ponožky. Dnes vám predstavíme krajinu a život trpaslíkov.

Pohodlne sa opäť usaďte a začítajte sa do príbehu:

Najskôr to bola zábava a veľký zážitok sledovať krajinu z chrbta lietajúceho koňa. Navyše za nimi letel rytier na rovnako ozrutnom koňovi a dával na nich pozor. Katka zabudla na strach a cítila sa bezpečne. Keďže bola skromná a mala dobré srdiečko, všetky tieto veci vnímala s pokorou. Najskôr sa pýtala Hajúšika na každú maličkosť, ktorá ju zaujala, neskôr už len unavene sledovala okolie a nakoniec zaspala. Bolo teplo, ale nadchádzajúci večer priniesol so sebou aj studený vietor, ktorý zoslal na Katkine očká sladký spánok.

Prebudil ju až známy hlas: „Katka. Katkáá! Zobuď sa. Tu budeme nocovať.“

Katka otvorila oči a uvidela okolo seba veľa stromov.

„V Černolese?“ spýtala sa prekvapene a posadila sa. Rozhliadla sa dookola. Kone boli priviazané k mohutnému starému dubu, ktorého košatá koruna jej zakrývala výhľad na hviezdnu oblohu.

„Nie sme v Černolese, ale v Lesolese. V krajine trpaslíkov a lesných víl.“

„Myslela som si, že víly žili v Černolese.“

„Lesné víly žili v Zelenolese predtým, ako ho Krutohlav premenil na Černoles, ktorý museli opustiť. A tak sa presťahovali do Hradnej záhrady a Lesolesa. Krutohlav chcel ovládnuť aj Lesoles. To sa mu však nepodarilo. Aj vďaka odvážnym trpaslíkom, ktorí zostali verní kráľovi Ondrejovi. A tak Krutohlav vyrúbal Štyri lesíky. Je to veľká časť územia, ktorá oddeľuje Černoles od Lesolesa.“

„Prečo to urobil?“

„Krutohlav panuje tak, že rozdeľuje. Presne opačne ako kráľ Ondrej, ktorý spojil všetky krajiny a rozprávkové bytosti do jedného kráľovstva. Navyše Krutohlav potreboval získať územie, aby hneď uvidel prichádzať nepriateľa. A Štyri lesíky mu v tom bránili.“

„Všetko je v poriadku,“ povedal Artur, ktorý sa objavil nepozorovane pred nimi. Ako prejav úcty pokľakol pred Katkou na jedno koleno. Aj keď sa k nej správal neustále zdvorilo, vždy ju to veľmi prekvapilo. Postavil sa a pokračoval: „Vyzerá to tak, že Lesoles patrí stále trpaslíkom z Modrozeme a Krutohlavovi sa ho nepodarilo získať.“

„Dovolia nám u nich prespať?“ chcel vedieť Hajúšik.

„Áno. Rozprával som sa s Odvážlivkom a spomenul, že o nás vedia. Videli nás na oblohe a čakali, či sa u nich zastavíme.“

„Odvážlivko?“ nechápavo sa pozrela naňho Katka.

„Trpaslíci majú takéto mená. Odvážlivko je jeden z ich vodcov, ktorý pomohol ubrániť Lesoles.“

„Takže je odvážny?“

„Áno. Trpaslíci si dávajú mená podľa svojich vlastností. Ak budeme spať u Odvážlivka, tak sa stretneš so Smejkom, Dudrošom, Spachtošom, Bojkom, Bylinôčkou a Hádankou.“

„Smejko, Dudroš a Spachtoš boli aj v Snehulienke,“ zakričala a vyskočila na nohy.

„To ale nie sú tí zo Snehulienky. Tak ako aj ty nie si jediná Katka vo vašom svete, tak aj v rozprávke je viac Dudrošov, Spachtošov a Smejkov. A majú aj sestru Hádanku.“

„Trpaslíci majú sestru?“

„Áno. V rozprávkach sa nedočítaš o dievčenských trpaslíkoch. No existujú.“

„A prečo nie sú v rozprávkach?“

„Pretože trpaslíci sú veľmi tajnostkárski a čo nemusia, to neprezradia,“ usmial sa Hajúšik. „Preto má Krutohlav problém poraziť ich. Dokonale poznajú horu a objavia sa vždy tam, kde to najmenej čaká. Taktiež stoja vždy na strane dobra, a tak sa mu ich nepodarilo prekabátiť ani svojou prefíkanosťou. Sú ako duša lesa, a keďže žijú v Lesolese, tak majú väčšinou aj povolania, ktoré súvisia s lesom.“

„Aké?“

„Sú lesníci, včelári, poľovníci, baníci, a dokonca aj roľníci. To je ale druhá veľká skupina trpaslíkov, ktorá odišla z Lesolesa a usadila sa na Veľkej nížine. Obrábajú pôdu a pestujú všetko, čo poznáš i nepoznáš zo svojho sveta. Všakovaké ovocie a zeleninu. A chovajú aj ovce, sliepky a kravy.“

„A Bylinôčka je tiež ich sestra?“

„Mama,“ opravil ju Hajúšik.

„A kde býva ten Odvážlivko?“

„V lese.“

„Hajúšik, nebuď taký tajnostkársky,“ túžobne ho poprosila Katka.

„Bojko ti to prezradí. “ Hneď ako to dopovedal, objavil sa pri nich malý muž s dlhou bielou bradou a nesmelými očami. Na sebe mal hnedozelenú špicatú čapicu, kabátik rovnakej farby, hnedé nohavice a vysoké čižmy čiernej farby.

„Teší ma,“ podal jej nesmelo ruku a ona ju prekvapene chytila.

„Ak by som nevedel, že si v lese, pomýlil by som si ťa s princeznou.“

„To preto, lebo mám jej šaty,“ odvetila mu a uvedomila si, že má drsnú dlaň, pravdepodobne zrobenú tvrdou prácou. Súhlasne pokýval hlavou a obrátil sa k Hajúšikovi, ktorému rovnako nesmelo podal ruku.

„Poslal ma Odvážlivko.“

„Áno, vravel som mu, že budeme čakať pri kráľovskom dube,“ prehovoril rytier a tiež si podali ruky.

„Kráľovský dub?“ Katka znovu nechápavo vytreštila očká.

„Pri tomto dube požiadal kedysi dávno náš kráľ Ondrej vtedy ešte mladú princeznú Júliu o ruku,“ odpovedal hrdo Bojko a pokračoval: „Medzi trpaslíkmi sa hovorí, že koniec Modrozeme nastane vtedy, keď opadajú z neho všetky listy.“

„Z duba neopadávajú na jeseň listy ako z iných listnatých stromov,“ spresnil Hajúšik a Katka pokývala hlavou, že rozumie.

„Preto sa hovorí, že ak raz opadajú, tak to bude znamenať koniec našich časov,“ doplnil trpaslík. „A tak ho strážime vo dne aj v noci. “

Zrazu sa pred nimi objavila skupina siedmich trpaslíkov.

Milé deti, aby ste rozumeli, číslo sedem sa považuje v ríši trpaslíkov za šťastné, preto väčšinou žijú v zoskupeniach, ktoré majú sedem členov, tak ako to bolo aj v známej rozprávke o Snehulienke.

Katka opatrne urobila krok dozadu a schovala sa za Hajúšika.

„Nemusíš sa nás báť. Prišli sme vás odprevadiť k Odvážlivkovi. Na stráži nás vystrieda nová skupina.“

Len čo to dopovedal, objavilo sa za nimi ďalších sedem trpaslíkov. Všetci boli rovnako oblečení a za opaskom mali na jednej strane dýku a na druhej meč. Katka vyľakane stisla Hajúšika a ten sa k nej otočil.

„Katka, trpaslíci sú na strane kráľa Ondreja, a sú teda našimi spojencami.“ Na znak súhlasu sklonili všetci pri začutí mena kráľa Ondreja hlavy.

„Sme tu, aby sme vás ochránili na ceste, ak by vás niekto prepadol alebo vám chcel ublížiť,“ vysvetlil ich vodca. „V posledných dňoch sme objavili v našom lese viacerých Krutohlavových špehov.“

„A čo je horšie, využívajú podobu zvierat,“ odvrkol nahnevane ďalší trpaslík a Katke napadlo, že to bude asi Dudroš.

„Ako ste ich odhalili?“ ozval sa Artur, ktorý až doteraz pozoroval okolie bez slov.

„Keď stretneme zvieratá, väčšinou sú pokojné a tešia sa z našej prítomnosti. Prekvapil nás teda nepokoj, ktorý z nich vyžaroval. Najskôr sme si mysleli, že chránia mláďatá, avšak žiadne nemali. Potom ich vodca vyceril zuby a zaútočila na nás celá svorka. To sa nikdy predtým nestalo. Vlky sú našimi spojencami. Bránili sme sa, a keď sme ich porazili, tak sa premenili so strašným revom na Krutohlavove príšery.“

„Odvtedy sme veľmi opatrní pri stretnutí s kýmkoľvek,“ doplnil ho ďalší a Katka si v duchu vymýšľala rôzne mená (Hnevko, Smejko, Plačko), podľa toho, ako na ňu konkrétny trpaslík pôsobil. Tiež si všimla, že komunikujú ako skupina. Najskôr prehovoril jeden, potom druhý, tretí a tak ďalej, až sa vystriedali všetci a znova začal ten prvý.

„Využívajú podobu aj iných zvierat ako vlkov?“ zaujímalo Artura.

„To ešte nevieme. Zatiaľ sme narazili na vlky a líšky. Lenže od našich bratov a sestier z Veľkej nížiny sme počuli, že ich nie raz divne pozorovala pri práci skupinka srniek. A krtkovia akoby sa zbláznili. Toľko krtincov nebolo po krajine nikdy.“

„To budú zvedovia,“ zauvažoval nahlas Artur.

„Tiež nám to napadlo. Pod zemou sú neviditeľní a vynoria sa presne tam, kde potrebujú.“

„Dokonca sa niektorí prekrtkovali aj do našich obydlí,“ pokračoval trpaslík, ktorého si Katka všimla, až keď prehovoril.

„Nikdy sa nám však nepodarilo žiadneho chytiť. Keďže pred nami utekajú, rovnako si myslíme, že je to nepriateľ, ktorý zobral na seba ich podobu.“

Artur zamyslene pokýval hlavou a podvedome skontroloval prítomnosť meča na pravej strane opasku. Potom položil ďalšiu otázku: „A čo na to vodca vlkov Mazmed?“

„Podľa jeho slov sú všetky vlky oddané kráľovi Ondrejovi. Prisľúbil nám pomoc a osobne stráži so svojou svorkou vonkajšie hranice Lesolesa.“

„Hmmm… “ Artur podvedome stisol kovovú rúčku meča.

„A tiež dva vlky stále strážia spolu s nami Kráľovský dub,“ doplnil ďalší trpaslík, ktorý bol na rade. Artur sa zadíval do krovia a uvidel dva páry zvieracích očí. Znovu sa mu potvrdilo, aké vedia byť vlky neviditeľné.

„A krtkovia?“

„Krtkovia vedú osamelý život. Nezoskupujú sa do žiadnych spoločenstiev a nemajú vodcu, preto sa nie je koho spýtať. Nemajú nikoho, kto by mohol hovoriť za celú ich skupinu. Jednotlivo sme sa s nimi rozprávali a rovnako ako vlky sú verné nášmu kráľovi.“

„A čo povedal kráľ všetkých jeleňov a srniek?“

„Rovnako ako Mazmed, tak aj Korunáč prisahal vernosť kráľovi a jeho rodine. O ničom nevedel a tiež ho to prekvapilo.“

„Krutohlav sa snaží ovládnuť Lesoles. Predtým, než zaútočí, zbiera informácie o tom, čo sa tu deje.“

„Artur,“ znova sa ozval trpaslík, ktorý prehovoril na začiatku ako prvý.

„V tom sa zhodneme. Lesoles strážime nielen my a vlky, ale aj ostatné zvieratá. Hneď ako ktokoľvek uvidí čokoľvek podozrivé, okamžite nám to nahlási. Zhromažďujeme tiež trpaslíkov ochotných v prípade potreby bojovať. A ver mi, že ich nie je málo. Lesoles sme už v minulosti ubránili a ubránime ho aj tentoraz.“

Artur pokýval hlavou a opatrne prehovoril: „To je pravda. Tentoraz je však zlo omnoho prefíkanejšie a silnejšie ako kedykoľvek predtým. Preto musíme byť aj my obozretnejší.“

„Tento týždeň chceme vyslať na hrad Dohadovačka, aby prediskutoval s kráľovnou ďalší postup a čo budeme robiť, ak nás Krutohlav napadne. Po tom, čo úplne ovládol Černoles aj napriek dohode, že mu patrí len v noci, mu už neveríme.“

„Bola chyba, že sme mu vôbec verili a nepostavili sme sa mu na odpor hneď na začiatku. Proti zlu treba bojovať, a nie s ním robiť dohody,“ vyhlásil rázne Artur.

„Amen,“ povedal vodca trpaslíkov a Bojko sa nesmelo spýtal, či by mohli vyraziť, lebo Odvážlivko ich už isto čaká. Rozlúčili sa so skupinou siedmich trpaslíkov, ktorí ostali na stráži, a vydali sa na cestu. Lesoles bol oveľa zarastenejší ako Černoles, keďže tu všetko kvitlo a zelenalo sa ako počas letných mesiacov. Dreviny a kvety krásne voňali a všade naokolo bolo počuť bzučiaci hmyz. Vtáky poletovali šťastne po okolí. Cesta často viedla cez húštinu kríkov a skaly, ktoré ju lemovali, boli obrastené machom. Všade bolo cítiť pokoj a Katka by sa nebála, ani keby šla tadiaľ sama. Vpredu bola skupina trpaslíkov, za nimi šiel Hajúšik s Katkou a Bojkom a vzadu kráčal Artuš s Ikonou a Vraníkom. Keď boli na ceste už dlhšie, vysadil Artur Katku na Ikonu a traja trpaslíci sa presunuli dozadu, aby ich strážili. Katka sa na chrbte lietajúceho koňa príjemne pohojdávala, až zaspala. Zobudila sa v drevenej posteli, prikrytá obrovským paplónom. Hajúšik práve sfúkol sviečku a ľahol si k nej.

„Hajúšik!“ vykríkla preľaknuto.

„Tu som, ľahni si. Sme v bezpečí trpasličej nory.“

Katka si až teraz spomenula na Bojka a na všetkých trpaslíkov.

„Trpasličia nora?“

„Ach jaj,“ vzdychol si Hajúšik. „Nechápem, prečo sú niektoré rozprávky také prekrútené. Ale rovnako je to aj s vašou históriou, o ktorej sa budeš učiť v škole.“

„Ako?“ spýtala sa Katka.

„Určite si čakala, že trpaslíci bývajú v chalúpke ukrytej v lese ako tí zo Snehulienky.“

Škôlkarka súhlasne prikývla a schovala sa pod paplón.

„Nóó,“ pokračoval Hajúšik, „niežeby to nebola pravda, ale v chalúpke bývajú trpaslíci z Veľkej nížiny. Trpaslíci z Lesolesa si odjakživa stavajú svoje domy pod zemou. Lenže, samozrejme, je omnoho poetickejšie napísať, že Snehulienka bývala u trpaslíkov v chalúpke pod lesom ako prezradiť, že zaliezla do trpasličej nory,“ zasmial sa Hajúšik a Katka zívla.

„To však neznamená, že trpasličí domček je škaredý. Práve naopak. Trpaslíci si stavajú tie najkrajšie obydlia široko-ďaleko.“

Katka sa ospalo rozhliadla.

„Hajúšik, poď ku mne,“ poprosila ho a nadvihla hlavu. Len čo si k nej ľahol, okamžite zaspala a celú noc tichučko pochrapkávala.

Dnes budeme pokračovať v našom dobrodružstve spolu s lietajúcim psom Sitinom. Katka s Hajúšikom s ním navštívia jednu veľmi netypickú záhradu, kde namiesto kvetov rastú pestrofarebné ponožky. Pohodlne sa opäť usaďte a začítajte sa do príbehu:

„Áuúú!“ Katku prebralo zo spánku bolestivé vzdychanie kamaráta. „Sitin, kedy sa konečne naučíš pristávať?“

Pes pribehol smutne k Hajúšikovi, opatrne ho oblízal a s hlasným brechaním sa ospravedlnil za tvrdý pád.

„To je v poriadku. Nič sa nedeje. Viem, že si sa snažil.“

„Konečne je deň,“ potešilo sa malé dievčatko a veselo vyskočilo zo zeme.

„Áno. Tak ako predtým akoby niekto odrazu zhasol, tak teraz nečakane znovu zasvietil. Žiadne svitanie. V jednej chvíli bola tma a v druhej svetlo,“ vysvetlil jej Hajúšik, keďže prespala túto čarovnú chvíľu.

„To znamená, že sme v Modrozemi?“

„Áno,“ zaštekal Sitin.

Hajúšik prikývol a dodal: „Leteli sme veľmi blízko hraníc s Pieskovanmi.“

„Vtedy, keď vietor neprestával fúkať a tiene na nás dočahovali zo zeme?“

„Áno,“ odvetil jej Hajúšik a Sitin pri tej spomienke kvílivo zastonal. Katka sa započúvala do spevu vtákov. „Ten ich štebot mi veľmi chýbal,“ zvolala rozjarene. „Aj keď ty si tiež veľmi pekne spieval,“ pohladkala Sitina a on sa k nej spokojne pritúlil.

„A bude sa ti páčiť aj prvý obyvateľ Modrozeme.“

„Takže už žiadne bosorky, zlé víly a tiene?“

„Nie. Sme predsa v Lesolese.“

„A kto je to?“

„Uvidíš,“ nechcel jej prezradiť Hajúšik a aj Sitinovi naznačil, aby jej nič nepovedal. Ten sklonil hlavu a nespokojne zabrechal.

„Býva v tom farebnom domčeku pred nami?“

„Áno.“

„Ten vyzerá nádherne.“

Hajúšik sa usmieval a znova naznačil Sitinovi, aby bol ticho. Ten sa nespokojne vrtel, ale poslúchol.

„Tak poďme. Nech tam býva ktokoľvek, chcem ho spoznať!“ vykríkla Katka a rozbehla sa k lesu, kde stál pestrofarebný domček.

Milé deti, určite máte doma škatuľku farebných ceruziek alebo pasteliek. Ak by ste ich postavili jednu vedľa druhej, vznikla by dúha. A presne takto vyzeral malý domček pod lesom. Bol červeno-žlto-zeleno-modro- fialovo-ružovo-hnedý. Prepáčte, ak som zabudol na vašu obľúbenú farbu. Určite tam bola aj ona. Pretože na domčeku boli všetky farby sveta. A bývalo v ňom malé dievčatko, ktorému rástli v záhrade namiesto kvetov farebné ponožky.

Darmo Hajúšik kričal, nech ide pomalšie. Katka sa rozbehla, až jej vlasy lietali vo vzduchu. Sitin ju dobehol a spolu počkali na Hajúšika pri pestrofarebnom domčeku.

„Ten je krásny. Keď budem veľká, chcem mať taký istý. Vyzerá ako…“ výskala od šťastia.

„Škatuľka farebných ceruziek?“ prerušil ju Hajúšik.

Prekvapene sa na neho pozrela a rozosmiala sa. „Áno. Alebo ako dúha.“

Sitin brechal a hlavou jej naznačoval, aby otvorila kovovú bránu, ktorá viedla do záhrady, okolo ktorej bol pestrofarebný plot z drevených dosiek.

„Môžeš,“ posmelil ju Hajúšik, keď videl, že váha. Viac jej nebolo treba. Stlačila kľučku a vbehla do záhrady. Bola rovnako farebná ako všetko v okolí domčeka.

„To sú ale nádherné kvety,“ zaradovala sa.

„To nie sú kvety,“ opravil ju Hajúšik.

„Akože nie?“

„Pozri sa lepšie,“ povedal jej a Sitin ju posunul hlavou k pestrofarebnej dúhe. Len čo prišla bližšie, všimla si, že namiesto kvetov vyrastajú zo zeme farebné ponožky. Jedny boli červené, druhé zelené, tretie modré, ďalšie ružové. Rovnako ako na domčeku, tak aj tu boli všetky farby sveta.

„Ovoňaj ich,“ šibalsky sa na ňu usmial Hajúšik. Katka ho poslúchla a nahla sa k nim.

„Fúúúj!“ zvrieskla. „Veď smrdia.“ Hajúšik aj Sitin sa začali chichúňať. Sitin veselo brechal a behal v kruhu, akoby si naháňal vlastný chvost.

„Vy ste to vedeli?“ spýtala sa ich prekvapene a pretrela si nos.

„Stále cítim ten smrad,“ dodala nešťastne.

„Tu máš,“ podal jej Hajúšik lopúch. „Vyfúkaj si doň nos.“

Len čo to spravila, uľavilo sa jej. Smrad síce neustal, ale nebolo to už také nepríjemné. Hajúšik jej prezradil, že sú to ponožky Smraďošky.

„Ste si istí, že sme v Lesolese?“ Katka si zapchala nos a vzdialila sa od zo zeme vyrastajúcich pestrofarebných ponožiek.

„Katka, rovnako ako v tvojom svete, ani v Lesolese nie je všetko, čo je na prvý pohľad krásne, aj dobré. A, naopak, nie vždy musí byť to, čo sa nám nepáči, zlé.“

Sitin súhlasne zaštekal, Zrazu k nim pribehlo zviera.

Dnes vám predstavíme rovno dve postavy z príbehu, ktoré máme veľmi radi – Hviezdneho chlapca a lietajúceho psa Sitina.
Pohodlne sa usaďte a začítajte sa do príbehu:

Obaja zostali stáť a prekvapene sa dívali pred seba. Tiene sa rozostúpili a posadali si okolo malého chlapca, ktorý sedel nehybne v tureckom sede. Nohy mal prekrížené jednu cez druhú a tvár zdvíhal k oblohe posiatej hviezdami. K nim bol otočený chrbtom. Katka s Hajúšikom sa opatrne pohli k nemu. Ukázal im, nech si sadnú oproti nemu, bez toho, aby sa na nich čo i len pozrel. Poslúchli ho a obaja si všimli, že má zavreté oči. Ruky mal položené na kolenách.

Hajúšik ani Katka nevedeli, ako dlho tam len tak sedeli. Obaja sa v jeho prítomnosti cítili veľmi príjemne. Zdvihol ruku a naznačil tieňom, aby odišli. Len čo to spravil, nezostal tam ani jeden.

„Ďakujeme,“ povedal Hajúšik. Chlapec obrátil k nemu hlavu, ale oči neotvoril.

„Ak chcete, môžete pri mne zostať a ráno vám ukážem cestu z Pohyblivej zeme.“ Len čo to dopovedal, otočil tvár naspäť k nebu. Hajúšik s Katkou si uvedomili, že počuli jeho slová i napriek tomu, že neotvoril ústa.

„Pospite si,“ prehovoril k nim znovu. Tentoraz sa ani neotočil. Pozoroval hviezdy.

„Ukážeš nám budúcnosť?“ veselo sa ho opýtala Katka. Strach, na ktorý si pomaly už zvykla, sa rozplynul a cítila sa slobodne a uvoľnene.

Na okamih akoby zastal čas. Hajúšik sa strhol a ona pochopila, že položila nevhodnú otázku.

 „Chceš spoznať svoju budúcnosť?“ prehovoril chlapec a obrátil sa k nej. Jeho pery sa tak ako predtým nepohli a ústa sa neotvorili. Mal krásne kučeravé blond vlasy, ktoré mu tak, ako jej to opísal Hajúšik, padali až na plecia. Črty jeho tváre boli jemné a pripomínali dievča.

„A čo keď ju neunesieš? Poznanie budúcnosti môže byť to najťažšie bremeno, aké živá bytosť kedy niesla,“ dopovedal a otočil sa naspäť k hviezdnej oblohe.

„Prepáč mi to. Nemyslela som to zle,“ ospravedlnila sa a preľaknuto zostala ticho sedieť. Hajúšik jej stisol ruku a pritúlil si ju.

„Ja by som sa predsa len na to odvážil. Chcel by som poznať osud našej ríše,“ vyhlásil smelo Hajúšik.

Chlapec mu po dlhšom čase ticha odpovedal: „Prečo chceš, aby som ti zjavil niečo, čo je už napísané? Budúcnosť vašej ríše bola predsa zaznačená v Knihe kníh, vo Veľkej knihe Modrozeme. Alebo neveríš tomu, čo je dané od počiatku?“

Znovu zostalo ticho.

„Nechajte ma načúvať hviezdam. Oddýchnite si. Čaká vás dlhá cesta.“

Obaja sa teda upokojili a ľahli si. Až teraz si všimli, že nie sú v lese. Zem bola prašná a všade naokolo sa nachádzal žltý piesok ako na púšti. Katka nadvihla hlavu a Hajúšik pod ňu vliezol. Okamžite zaspali. Keď sa ráno zobudili, chlapec sedel v rovnakej polohe, na tom istom mieste. Jediná zmena bola len v tom, že nepozoroval nebo, ale tvár mal sklonenú k zemi.

„Dobré ráno,“ pozdravil ich ako prvý. Ani teraz neotvoril ústa. Slová sa tak ako v noci vznášali vo vzduchu a Katku s Hajúšikom upokojovali.

„Prešli ste dlhú cestu. Až na koniec Pohyblivej zeme. Ale cesta do Lesolesa za vašimi priateľmi je ešte veľmi dlhá. Raz taká dlhá ako tá, ktorou ste sa dostali sem. Preto som sa rozhodol pomôcť vám.“

Znovu zostalo na nejaký čas ticho. Chlapec robil medzi jednotlivými vetami prestávky, aby nechal slová vyznieť.

„Viem, že ste si mysleli, že na konci Pohyblivej zeme vstúpite znovu do Lesolesa. No nie je to tak. Ak budete pokračovať ďalej, dostanete sa do Krajiny nikoho.“

„Krajina nikoho?“ odvážil sa Hajúšik prerušiť ticho otázkou.

„Áno. Krajina nikoho.“ Hviezdny chlapec sa s odpoveďou neponáhľal a ozval sa až po chvíli. Tak ako predtým, nechal svoje slová doznieť.

„Je to obrovská krajina,“ pokračoval, „ktorá nepatrí nikomu. Napriek tomu ju chce získať kráľ Modrozeme aj vládca Pieskovian. Určite sa ma opýtate prečo? A tak vám hneď odpoviem. V Krajine nikoho je prvú polovicu roka svetlo a druhú polovicu roka tam vládne tma. To však nie je dôvod, prečo obaja panovníci chcú toto územie. Tým dôvodom je jeho poloha. Nachádza sa medzi dobrom a zlom – medzi Modrozemou a Pieskovanmi.“

„Pieskovanmi?“ nechápavo sa spýtal Hajúšik.

Hviezdny chlapec si zasa nechal na odpoveď čas.

„Áno. Je to jediná cesta po súši, ktorou sa dá dostať z Modrozeme do Pieskovian. Viem, že si si až doteraz myslel, že jediná cesta vedie cez Vodné kráľovstvo. Ale nie je to tak. Preto Krutohlavovi tak veľmi záleží na tom, aby toto územie získal on, a nie kráľ Ondrej.“

„A kto býva v tej krajine?“ bol zvedavý Hajúšik.

Hviezdny chlapec nadvihol hlavu. Hajúšik vedel, že sa na neho díva, aj keď má zatvorené oči.

„Zatiaľ nikto. Ak teda nerátam Krutohlavove príšery, ktoré sa tam z času na čas objavia.“

Hajúšik s Katkou sa postavili a ponaťahovali sa. Hoci spali na zemi, cítili sa oddýchnuto. Pokoj Hviezdneho chlapca pôsobil na nich aj teraz. Mali pri ňom pocit bezpečia.

„Pomôžem vám, ako som vám sľúbil. Cesta do Modrozeme vedie cez Krajinu nikoho. Pešo by ste putovali veľmi dlho. Okrem toho by sa vás Krutohlav pokúsil zajať. V Krajine nikoho je teraz obdobie tmy. Tma v tejto krajine ale nie je tmou, akú poznáte. Tmu, akú tam zažijete, ste ešte nikdy nevideli. Je to čiernočierna tma, ktorá bola na počiatku Modrozeme, predtým, ako prišlo dobro a s ním aj hviezdy a mesiac. Keď v Krajine nikoho nastane noc, ovládne ju absolútna tma. Nejagajú sa tam hviezdy ani nesvieti mesiac. Ak by ste tam vkročili bez svetla, nikdy by ste nenašli cestu von. Ak si zoberiete svetlo, upozorníte na seba Krutohlavove príšery. Tie čierne tiene, ktoré ste videli, skôr ako sme sa stretli, sú novými obyvateľmi Krajiny nikoho, ktoré poslal do nej Krutohlav, aby ju ovládol. Keď prídu sem, nočná obloha posiata hviezdami spolu s mesiacom v splne ich odhalia. Tam ich však neuvidíte.“

Znova sa odmlčal.

„Povedal som vám toho veľa a minul som takmer všetky slová. Skôr ako navždy zmĺknem, prezradím vám dve veci. Krajina nikoho má ešte jedného obyvateľa.“

Hajúšik s Katkou sa na neho uprene zadívali. Čakali, čo povie. Tentoraz Hviezdny chlapec nenechal svoje slová doznieť a pokračoval: „Je ním váš kráľ Ondrej.“

Hajúšik sa chcel spýtať na podrobnosti, ale Hviezdny chlapec iba pokrútil hlavou.

„Zavolal som vám na pomoc môjho priateľa Sitina. Je to dobrák, ktorý vás na svojom chrbte odnesie až do Modrozeme. Cestu nájde podľa čuchu. Ak by sa stratil, požičiam mu svoje oči, aby ju v tmavej noci uvidel.“

Len čo to dopovedal, otvoril ich. Jeho biela pokožka vyzerala ešte bledšie. Ústa mal meravo zatvorené a po chvíľke znovu sklonil hlavu k zemi.

Na ten pohľad Hajúšik s Katkou nezabudnú do konca života. V očiach sa mu jagali hviezdy a jasne svietil mesiac. Bola to presne tá nočná obloha, ktorú včera pozorovali, skôr ako zaspali.

„To je Sitin,“ prehovoril, keď väčší pes nemotorne s veľkým buchotom pristál na zemi.

„Nevie rozprávať, ale rozumie všetkému, čo poviete,“ vysvetlil Hviezdny chlapec a on súhlasne zabrechal. Potom sa k nemu rozbehol a šťastne vrtel chvostom. Obaja sa privítali ako starí priatelia. Hviezdny chlapec dokonca dovolil, aby mu Sitin oblízal ruky, keď ho hladkal po hlave.

„Vydajte sa na cestu. Nech je šťastná,“ boli jeho posledné slová. Hviezdny chlapec potom sklonil hlavu a zádumčivo ostal sedieť na mieste.

Milé deti, Hajúšik s Katkou sa zoznámili s novým kamarátom. Sitin bol veľký pes, omnoho väčší ako vlčiak, ale rovnako huňatý. Na tom by nebolo ešte nič zvláštne. Obdivuhodné boli jeho uši. Alebo teda skôr ušiská. Boli obrovské a viseli mu popri hlave až po zem. Boli také veľké, že keď nimi zamával, tak vzlietol a mohol lietať ako vták. Namiesto krídel pohyboval hore-dolu veľkými ušami a poletoval v povetrí. Lietanie mu šlo veľmi dobre. Avšak nevedel pristávať, a preto aj pred chvíľkou spadol s buchotom na zem.

Chceme vám tak čo najviac priblížiť príbeh našej rozprávky a čarovný svet jej hlavných postáv.

6. Cesta do rozprávky

„A do ktorej rozprávky by si chcela ísť?“ spýtal sa Hajúšik a na perách mu pohrával tajomný úsmev. „Do nejakej, kde sú princezné. A žiadne bosorky ani piráti. A tiež tam nesmú byť lúpežníci.“ „Katka, tam, kde je dobro, je aj zlo. A tam, kde je zlo, je aj dobro. Jedno neexistuje bez druhého,“ prehovoril pokojne a skúmavo sa na ňu zadíval. „Ale ja sa ich bojím. Možno ešte viac ako tej opice.“ „Môžem ťa zobrať do rozprávky, ale nemôžem ti sľúbiť, že v nej nenarazíme na bosorku alebo zbojníkov.“ Katka sa rozbehla do postele a zakryla sa perinou. „Nemusíš sa báť. V rozprávke predsa vždy vyhrá dobro nad zlom.“ „Lenže ja sa bojím,“ zvolala a vytiahla si perinu až k očiam. „Kto sa bojí, nemôže ísť do rozprávky,“ pokúsil sa Hajúšik o žart. „Do lesa,“ opravila ho Katka. „Dám na teba pozor. Vrátime sa včas a nič sa ti nestane.“ Katka sa posadila a spýtala sa: „A bude tam princezná?“ „Áno. Jedna tam bude. Aj kráľ. Jej ocko.“ „A kráľovná?“ „Áno. Aj tá tam bude,“ prisvedčil Hajúšik. „Poďme,“ osmelila sa Katka. „Alebo vlastne nie,“ poznamenala. „Zajtra idem do škôlky a rodičia by boli smutní, keby ma ráno nenašli v postieľke.“ „To stihneme.“ „Ako to?“ „V rozprávke plynie čas inak ako v tvojom svete. Hneď ako do nej vstúpiš, tak váš čas zastane.“ „Čiže sa vrátime presne vtedy, kedy odídeme?“ „Presne tak. Si múdre dievča,“ pochválil ju Hajúšik. „Tak poďme,“ vyskočila. „Musím si obliecť nejaké pekné šaty.“ „Nemusíš.“ „Ako to? Stretneme predsa princeznú. Nemôžem ísť v pyžame,“ krútila Katka hlavou. „Môžeš. Pretože v rozprávke môžeš mať na sebe čokoľvek. Teda ak si to dokážeš predstaviť.“ Ja by som chcela princeznovské šaty, zaželala si Katka. „To sú ale krásne šaty,“ prehovoril Hajúšik. „My sme v rozprávke?“ Katka sa nechápavo pozrela na svoje nové šaty. „Presne takéto som si vždy priala mať.“ Hajúšik sa dobrosrdečne usmial. Katka sa rozhliadla. Bol deň a oni sa nachádzali na krásnom žltom poli. Rástlo na ňom obilie a za nimi sa zelenal les. „Ako to, že je leto?“ opýtala sa, pričom si jedným dychom aj odpovedala: „Sme v rozprávke.“ „Áno. A ideme k princeznej. Už nás čaká.“ „Odkiaľ o nás vie, keď sme sem ešte len prišli?“ „Povedal som jej, že prídeš.“ „Kedy?“ „Myslím, že včera.“ „Ale veď včera sme sa nepoznali.“ „Ty si nepoznala mňa. Ja viem o tebe už nejaký čas. Netušil som len, kedy presne sa stretneme.“ „Tak ako to, že si včera vedel, že dnes prídeme?“ „Nevedel.“ Katka už ničomu nerozumela, a tak sa Hajúšik poponáhľal s vysvetlením: „Ja som princeznej povedal, že prídeme na druhý deň po mojom odchode.“ „Ty poznáš skutočnú princeznú?“ Teraz sa nechápavo pozrel na ňu Hajúšik. „A prečo by som ju nepoznal? V našom kráľovstve ju pozná každý. Dokonca aj kráľa a kráľovnú.“ „Skutočného kráľa a kráľovnú?“ spýtala sa prekvapene Katka. „Áno. Všetko v našom kráľovstve je skutočné. Rovnako ako v tom vašom. Medzi našimi svetmi je len jeden svet, ktorý nás oddeľuje.“ „Ktorý to je?“ bolo zvedavé dievčatko. „Svet fantázie. Ak doň niekto nevie vstúpiť, nikdy sa nedostane do kráľovstva rozprávok. A ešte jedna veľmi dôležitá vec.“ „Aká?“ Katka takmer nedýchala. „Človek musí veriť, že dobro vyhrá nad zlom, a mať dobré srdce. Aj keby niekto dokázal vstúpiť do sveta fantázie a neveril by, že dobro vyhrá nad zlom, a nemal by dobré srdce, nedostal by sa do sveta rozprávok.“ „A ja som verila, že dobro vyhrá nad zlom?“ „Áno.“ Hajúšik sa zasmial a pokračoval: „Máš dobré srdiečko. A veľkú fantáziu. Preto nebol problém vziať ťa sem.“ Katka sa usmiala. Takto pekne ju nikto okrem mamičky a ocka nepochválil. Dokonca ani pani učiteľka v škôlke jej nikdy nepovedala takéto krásne slová. A to ju už neraz pochválila, a dokonca aj pohladkala. „Hajúšik… “ Katka ho bez rozmýšľania objala. „Si ten najlepší kamarát na svete,“ doplnila a stisla ho ešte silnejšie. „Chceš ma zaškrtiť?“ „Nie!“ vykríkla a od strachu od neho odskočila. „Len žartujem,“ upokojil ju a sklonil sa k nej, aby ho mohla znovu objať. „Vydáme sa na cestu. Kráľovstvo je veľké a hrad je ďaleko.“ „Ako dlho nám to bude trvať?“ „Podľa toho, ako veľmi sa budeme ponáhľať. Do večera by som chcel byť za Černolesom a prespať u babky bylinkárky.“ „U mojej prababky?“ Prekvapene sa na neho zadívala a zabudla na strach, ktorý pocítila pri slovách Černoles. „Nie. Tá je v inom svete. O ňom ti porozprávam neskôr.“ „Mama s ockom mi povedali, že je v nebíčku.“ „Áno. Nebíčko si môžeš predstaviť ako rozprávkový svet pre dospelých. Tiež sa doň dostanú len tí, ktorí veria vo víťazstvo dobra nad zlom, “ vysvetlil jej Hajúšik. Katka sa narovnala. Mala pocit, že povedala niečo múdre a porozumela dačomu, čomu rozumejú len dospelí. 7. Modrozem „Poď,“ povedal Hajúšik a pohol sa dopredu. I napriek tomu, že cupital na dvoch malých nožičkách, šiel veľmi rýchlo. Katka si ich predtým vôbec nevšimla. Rovnako ako tenké ruky, ktoré sa mu hojdali do rytmu chôdze. „Počkaj ma,“ zvolala a rozbehla sa za ním. Cítila sa pri ňom bezpečne. Vyšli na kopec a pod nimi sa objavil veľký les. Rozprestieral sa na obrovskej ploche. Katka prižmúrila oči a uvidela, že v diaľke sa trbliece vodná hladina. „To je Vodné kráľovstvo, ktoré nás oddeľuje od Pieskovian.“ „To je more?“ začudovala sa. „Vo vašom svete by to bolo more. Pre nás je to Vodné kráľovstvo. A tak ako pri mori, ani pri ňom nedovidíš na druhý breh. Našťastie, keďže sú tam Pieskovany.“ „Pieskovany?“ zopakovala opatrne Katka. „Nevyslovuj meno tej krajiny nahlas ani príliš často. Pieskovany boli kedysi súčasťou Modrého kráľovstva.“ „Modrého kráľovstva?“ prerušila ho Katka. „Modré kráľovstvo je krajina, kde sa nachádzame teraz. Kedysi doň patrila aj oblasť, v ktorej vládne zlý Krutohlav.“ „Krutohlav?“ Hajúšik jej naznačil, aby nevyslovovala ani toto meno príliš nahlas. „Krutohlav je syn nášho kráľa. Vyrástol v Modrozemi alebo teda v Modrom kráľovstve. Bol krásny, silný a múdry.“ „Čo sa stalo?“ spýtala sa potichu, dávajúc si pozor, aby nevyslovila ani jedno zo zakázaných slov. „Krutohlav bol veľmi pyšný. Nechcel čakať, kým jeho otec zostarne a prenechá mu vládu nad Modrozemou. Obrátil sa proti nemu, túžiac získať moc násilím. Boje trvali krátko. Náš kráľ ho prevyšuje nielen múdrosťou a silou, ale aj dobrotou. Preto ho po víťazstve nechal žiť. Vyhnal ho do krajiny za Vodným kráľovstvom, ktorú Krutohlav spustošil. Krásnu krajinu plnú lesov a lúk premenil na púšť a jej obyvateľov zotročil. Odtiaľ pochádza názov Pieskovany.“ „Černoles,“ pokračoval ďalej Hajúšik, „patrí do Modrého kráľovstva. Dlhé roky je to však neutrálne územie plné Krutohlavových zvedov. Preto musíme byť opatrní.“ „Nemôžeme ísť inokade?“ „Nemáme kadiaľ. Na západe je Vodné kráľovstvo, kde by sme boli ešte vo väčšom nebezpečenstve ako v Černolese. Ak by nás tam prepadli Krutohlavovi ľudia, mohli by nás utopiť. A na východe sa nachádza Krajina útesov. To, čo prejdeme v Černolese za deň, by nám v rozvalinách trvalo týždne.“ „A fantázia? Nemôžeme ju použiť, aby nás preniesla rovno k princeznej?“ Hajúšik sa usmial, akoby túto otázku čakal. „Žiaľ, nie. Fantázia nás dostala do rozprávky. V nej si už ale musíme poradiť sami.“ „Nejde to, však?“ Hajúšik si všimol, ako Katka úpenlivo priviera oči. „Nie,“ odvetila smutne. „Keď pôjdeme cez les, drž sa pri mne. Ak by sme niekoho stretli, nechaj rozprávať mňa. Ak budeme kráčať potichu, mali by sme byť v bezpečí. V lese sú aj kráľovi vojaci. Prinajhoršom na nich zavoláme.“ „Čo ak nás nebudú počuť?“ „Poď,“ potiahol ju bez odpovede za ruku. Občas sa jej zdalo, že Hajúšik sa dolu svahom kotúľa. Musela na neho zakričať, aby počkal. On sa len usmieval a vychutnával si slnečný deň. Pre Katku to bola príjemná zmena, vymeniť studenú zimu doma za letné prázdninové počasie v rozprávke.

Milí priatelia,
ďakujeme každému jednému z vás, kto už Hajúšika podporil, zdieľal alebo nám napísal milé slová. Vaša podpora je pre nás obrovská vzpruha.

Chceme byť úprimní: počas prípravy knihy sme si nebudovali publikum. Celé roky sme energiu dávali do písania, ilustrovania a dolaďovania knihy — a teraz cítíme, že nám chýba „vlastné obecenstvo“. Aj preto dnes kampaň nesie najmä pomoc od nášho blízkeho okolia. Ďakujeme vám. Zároveň prosíme: pomôžte nám vykročiť aj mimo „našej bubliny“.

Ako nám môžete pomôcť už dnes (aj bez peňazí):

1. Zdieľajte kampaň na svojom FB/IG (stačí jedna veta, prečo sa vám projekt páči).

2. Pošlite odkaz 2–3 priateľom – rodičom, učiteľom, knihomoľom. Osobné odporúčanie má najväčšiu silu.

3. Napíšte komentár pod kampaň, čo vás oslovilo. Ak sa vám nedá komentovať na Donio, napíšte nám to pod naším FB/IG príspevkom na stránke Vankúšik Hajúšik.

Ak môžete, budeme vďační aj za finančnú podporu — každé euro nás posúva bližšie k vytlačeniu krásnej, veľkej, plnofarebnej knihy. A pripomíname: časť zisku z predaja každej knihy venujeme Plamienok n.o. a všetko, čo sa vyzbiera po naplnení cieľov kampane, pôjde rovno len Plamienku.

Ďakujeme, že pomáhate Hajúšikovi prísť na svet.
Roman (autor) a celý tím Hajúšika 🌙