Camino de Santiago trochu inak: Meníme púť na stand-up! Cestopis prevažne vážne

moja maličkosť

Ahoj, mám šialene dlhé meno – Natália Zuzana Anna Švajčiak a som žena, ktorá si zamilovala chodiť z bodu A do bodu B a ideálne, ak sú tieto dva body od seba vzdialené stovky kilometrov. Na chrbát si vyložím svoju garsónku, kde mám v štyridsiatich litroch všetko, čo potrebujem na prežitie a kráčam do zblbnutia. Popri tom hreším, zaprisahávam sa, hecujem sa či plačem, ale stále žijem a cítim nekonečnú vďačnosť za fakt, že MÔŽEM. A ja môžem a robím a robím to najlepšie, ako viem…
Takže ešte raz:
Ahoj, som Natália [pre Teba Naty alebo buldozér ;)] a vezmem ťa pozrieť sa na diaľkovú turistiku mojimi nohami (očami).

Prvé Camino som išla s esenpéčkarskym kamošom Majkom – homo sapiens skúsený, na druhé Camino som už nanútila aj kamaráta/kolegu Tužka a manžela Miška (Ňufky) – dvoch diaľkovou turistikou nepobozkaných mládencov (40 a 50 rokov), ktorí to…

Dotiahli do úspešného konca?

ÚRYVOK ako ochutnávka reči môjho kmeňa…

[úryvky sú vybraté úplne náhodne, nepremýšľala som nad tým, ktoré dám, išla som od začiatku a dačo som vybrala… :) ]

DEŇ JEDEN – LISABONSKÉ UTRPENIE

Otváram internety a sledujem, či a aké tu majú potravinové obchodné reťazce. Ako prvý sme našli Lidl-lidl-lidl-lidl-lidl-lidl. (Mali ste si to prečítať vkuse, ako v tej reklame…) Nebol ďaleko, len sme museli prejsť cez železničný most na druhú stranu veľaprúdovky. Dlho, veľmi dlho sme sa tiahli popri veľkých kontajneroch, ktoré tu čakali na vlak, loď alebo iný dopravný prostriedok, ktorý vozí takéto unimobunky. Bol tam hluk, špina, prach. Veľmi industriálny dojem to vo mne zanechalo, akoby sa z môjho vnímania vymazalo celé centrum Lisabonu, akoby sme pred chvíľou ani neboli pri vode, mačičkách a katedrále. Razom sme vošli na okraj mesta, ako do Narnie. Chýbali len dvere od šatníka.
Niekde medzi železničnou traťou a kontajnermi sme našli onen Lidl a nebolo pána, čo by nás zastavil! Len nech už sme v silno-klimatizovanej budove a prezeráme si obedové menu.
Aké veľké bolo moje sklamanie, keď som zistila, že tu majú len veľmi málo z toho, čo by som hľadala v tom našom. Obľúbené sendviče s vajíčkom a slaninkou – majte sa krásne, tam, dva a pol tisíca kilometrov odomňa. Debrecínska bageta, syrovo-cesnaková nátierka alebo korbáčiky – opatrujte sa tam a starajte sa o môj milovaný sendvič, držte spolu a spomínajte na mňa. Ľúbim vás!
Spomenula som si na Lůcu Kutrovú, ktorá prežila Pacifickú hrebeňovku na tortilách. Popravde som studené tortily ešte nejedla, majú svoj špecifický octový zápach, ale reku testnem to. Beriem tuniaka, tortily, kukuricu, šunku, slaninu, syr – veď niečo z toho použijem teraz na medziraňajkoobedie a niečo si nechám na neskôr. Objavila som zero Tonic, beriem aj ten. Parara, mám chuť na niečo chladené… 

Po zaplatení vyjdeme von a usadíme sa ako bezďáci na obrubníku v strede parkoviska. Okolo nás sú pochybní občania, cítime sa preto ,,ako vo svojom”. Pre tentokrát zvíťazila tortila so syrom a slaninou (spoiler, tuniak v konzerve budem so sebou vláčiť ešte ďalšie tri dni). Je takmer poludnie, slnko začína byť nemilosrdné. Je to niečo úplne iné, než to, na čo sme zvyknutí v stredozemí. Slnko je úmorné a ostré, na oblohe ani obláčika. 

Tu sme si spomli, že by bolo načim vymyslieť, kam dnes uložíme údy. Motivovaní svojim outdoorovým vybavením karimatkového typu hľadáme exteriérové miesto. Pôvodný plán bol zájsť do Vila Franca de Xira, avšak doma na gauči sa to plánovalo omnoho ľahšie, než je realita. Hľadáme niečo omnoho bližšie. Nevedeli sme napochytre nájsť niečo so strechou (ideálne) s blízkosťou zdroja vody na umytie. Nechali sme to otvorené a začali sme jednoducho kráčať vpred – pozrieme neskôr.

DEŇ DVA – UTRPENIE ZA LISABONOM

Takže – vybiehame z nášho parku za podivných pohľadov párty-ľudí (nie, nepríde mi zvláštne, že si robia párty o piatej ráno, asi budú grilovať… Alebo čo.), nechávame za sebou tvrdú lavicu a ešte tvrdšie prebudenie a ja rozkladám bakule (niekedy nazývané aj bakuľi, bakuľíňi alebo bakuľky). Hneď za parkom sa opäť napájame na rovnaký drevený most, akým sme trpeli včera a najprv vám naznačím akustický prejav našej chôdze a potom vysvetlím, čo sa prihodilo. Majka vynechávam, bude to moja chôdza s paličkami, tie zvuky si totiž pamätám dodnes. Noha bude ŤAP a bakuľa bude KLOP a DUNG-UÍ. Takže…
Ideme po pieskoštrku, neťapkám nohami, nepoužívam palice.
Blíži sa most, nasadzujem tempíčko, hop, hop, hop…
Á, už vkráčam na most: KLOP-ŤAP, KLOP-ŤAP, KLOP-ŤAP, KLOP-DUNG-UÍ.
Nové, mnou patentované citoslovce “KLOP-DUNG-UÍ” znamená, že som počas prvých štyroch krokov s paličkami stratila tú prašivú gumičku na konci – bakuľa sa mi zasekla pomedzi dosky dreveného mosta (medzery – ktoré tak, ako aj včera – aj dnes mali približne štyri centimetre). Ideálny priestor na zaseknutie paličky a stratu gumenej krytky. Nemala som tie bakuľi ani desať sekúnd v paprčiach a už mi chýba súčiastka! Avšak ja – človek prezieravý, homo sapiens TEMUis – som si objednala na čínskej stránke celú sadu gumených násadiek. Zobrala som si síce so sebou len dve náhradné, z čoho hneď prvú budem potrebovať, ale nie hneď. Poučená neúspechom si tie palice dávam tam, odkiaľ prišli (a teda na batoh) a mosty dlhodobo vyškrtávam z oblasti vhodnej na použitie palíc. Terigáme sa mostom, ktorý našťastie netrvá tak dlho, ako včera. Plynule prechádzame k oblasti s rákosím, z ktorého už ráno o deviatej sála vlhkosť a horúčava. Slnko sa vyhuplo nad obzor a neúprosne postupuje v smere šípok. Vedľa vysokého rákosia máme asi metrový tieň, do ktorého sa obaja tisneme. Extrém, a to deň ešte len začal. Po prvých piatich kilometroch si robíme povinnú zastávku, ruksaky zhodíme na jedinú lavičku, ktorú máme široko-ďaleko a naťahujeme si hnáty. Teda ja sedím, Majk naťahuje. Ja len tak potroške… Tak akosi nie-a-nie sa rozhýbať. Sme dáki poskracovaní, stuhnutí, nahovno. Teplo nám škvarí šľachy bližšie k sebe, alebo čo. Kde-tu stretáme bežcov, ktorí si idú ráno užiť most a vyzerajú šťastne. Ba aj nie, o hodinu budú lofnieť doma po sprche alebo vo vyklímovanej kancelárii, kdežto my (ja) zažijeme dnes opäť klinickú smrť a mentálne dno. Nespomenula som dôležitý fakt, že moje zmasakrované chodidlá zo zlých ponožiek dnes skúšam opraviť druhými zlými ponožkami, čo – logicky – nefunguje. Môj fyzický problém sa prehlbuje a zatína do psychiky, ktorá mi krok po kroku upadá. Hocičo si objednávajte z Číny, kadejaké zlepšováky do domácnosti, ale prstové ponožky určite nie! Poďakujete mi neskôr.