Chcem ísť domov: Príbeh malého hrdinu Marlonka

Naším cieľom je len jediné – byť spolu.

Ahojte,

volám sa Marlonko a mám 6 rokov.

Ešte pred chvíľou som bol úplne obyčajný, zdravý chlapček. Ráno som sa zobudil, tešil som sa na raňajky, na kamarátov v škôlke, na hranie so svojou malinkou sestričkou Melinkou. A niekedy sme sa smiali tak silno, až nás boleli líčka.

A potom… potom sa všetko zmenilo. Z ničoho nič…

Išiel som s maminkou a Melinkou len tak pre istotu skontrolovať bruško, lebo ma po papaní trochu bolelo. Myslel som si, že to prejde. Ale ono to neprešlo. V ten istý deň mi pán chirurg zakázal jesť aj piť, a tú noc som už nespal vo svojej postieľke. Ráno ma odviezla sanitka – a zrazu som bol v nemocnici. Vo veľkej. V Bratislave.

Volá sa to Národný ústav detských chorôb. Ale ja mu hovorím: „veľká nemocnica s výhľadom na mesto.“

Odvtedy tam bývam. Nie doma. Nie vo svojej posteli, nie so svojimi hračkami.

Maminka je so mnou stále. Je moja hrdinka. A ocko? Ocko sa stará o Melinku, o naše zvieratká a domček… Chodia za mnou každý deň. Snažíme sa byť spolu v každej chvíli, ktorú môžeme. Ako rodina.

Hovorili mi, že mám chorobu s dlhým menom – Burkittov lymfóm. Neviem presne, čo to znamená. Len viem, že som teraz slabší. Že mi k srdiečku dali taký strojček, z ktorého mi na hrudi visia hadičky a nimi mi dávajú liečiky. Že veľa spím, a niekedy mi je veľmi zle. Ale maminka a ocko mi stále hovoria, že to raz skončí. Že musím byť silný. Tak sa snažím. Snažím sa byť silný kvôli nim. Kvôli Melinke. Kvôli tomu, aby som sa mohol vrátiť domov.

Doma to teraz vôbec nie je ľahké.

Ocko nemôže chodiť do práce, a preto nezarába žiadne peniaze. Stará sa o Melinku, zvieratká, domček… a každý deň za nami cestuje – denne 140 km – len aby sme boli na chvíľu spolu.

No popri tom všetkom bežia aj naše bežné výdavky: hypotéka, energie, tankovanie, strava (menučká, lebo ocko nevie variť), aj drobnosti, ktoré mi pomáhajú zabudnúť na bolesť – hračky, hry, rozprávky.

Náš domček bude potrebovať veľa úprav, aby som sa v ňom mohol bezpečne zotavovať, keď mi už bude lepšie:

• koberce musíme vymeniť za podlahy
• steny vymaľovať hygienickym náterom
• vzduch musí byť čistý, bez bacilov
• budeme potrebovať ochladiť miestnosti, lebo toto leto bude slniečko môj nepriateľ
• a mnoho ďalších úprav, aby to bol skutočne bezpečný domov, kde môžem znova žiť

Neprosíme o milióny. Neprosíme o zázraky.

Prosíme len o čas, aby sme mohli žiť takto – vedľa Marlonka – kým sa nezotaví. Aby sme mohli fungovať ako rodina, spolu, bez toho, aby sme sa báli, že zajtra nebudeme mať za čo natankovať, kúpiť lieky, alebo byť pri ňom.

Prosíme o pomoc – každé euro, každé zdieľanie, každá modlitba, každá myšlienka pre nášho Marlonka je ako kúzlo, ktoré nás posúva ďalej.

Veríme, že raz všetkým povieme tú najkrajšiu vetu:

„Marlonko to dokázal.“

S úctou a vďakou,

Rodina Horváthová

Na čo konkrétne budú peniaze z tejto kampane použité?

• každodenné dochádzanie za Marlonkom do nemocnice (140 km/20€, tankovanie denne + parkovné + servis auta),
• úhrada mesačných výdavkov našej domácnosti (hypotéka, energie, poistenia, strava atd.) cca. 2 000 €,
• nákup jedla formou obedových menu počas hospitalizácie,
• hygienické potreby a špeciálne pomôcky pre Marlonka počas liečby,
• hračky, hry a aktivity, ktoré mu pomáhajú zvládať ťažké dni,
• prípadné lieky alebo doplnky, ktoré nie sú hradené poisťovňou,
• úpravy rodinného domu pre bezpečný návrat domov po liečbe:
  • výmena kobercov za umývateľné podlahy,
  • maľovanie izieb a čistenie priestoru od plesní a baktérií,
  • kúpa čističky vzduchu (700€) a klimatizácie (cca, 1 000€-1 izba) v lete bude musieť byť výhradne vnútri)

• kúpu času – aby sme mohli ako rodičia zostať pri synovi a nechať prácu bokom, kým sa neuzdraví