Kornel Földvári – vďaka vašej pomoci dokončíme súborné dielo.

Ďakujeme vám – práve bol dosiahnutý tretí míľnik a okamžite sme odoslali do tlače posledný zväzok súborného diela, aby sme vám knihu, ktorú ste podporili, mohli odovzdať ešte v apríli. 

Ešte však máme jednu prosbu

Prispejte, prosím, editorke celej edície a dedičke autorských práv pani Naďke Földváriovej – aby od nás z vydavateľstva nezískala iba obvyklý honorár za predaj knihy, ale aj konkrétny príspevok priamo od vás!

Pridali sme možnosť, ako pomôcť:

Naďka má 93 rokov – a keďže s Kornelom nemali deti, žije sama v domove pre seniorov. Drží sa skvele a čaká ju pár krásnych rokov.

Do konca kampane zostáva ešte pár dní.

Prosím, prispejte pre dobrý pocit – a pri platbe napíšte do poznámky, aký odkaz pre Naďku môžeme odovzdať od vás.

Takto reagovala Naďa Földváriová, keď vlani prvýkrát uvidela predposledný zväzok edície. Tešíme sa, pretože jej čochvíľa odovzdáme posledný – aj s honorárom od vás.

Prosím zdieľajte našu kampaň.

Denník N v deň úmrtia Kornela Földváriho uverejnil ohlasy jemu blízkych ľudí. Smutné čítanie. Potešujúce však je, že sa podarilo skompletizovať jeho spisy a týchto 8 kníh bude môcť byť pýchou knižnice každého knihomoľa! A knihomoliek. A knihomoľčiat.

Milan Lasica:

Najprv to bol hurónsky smiech, ktorý prezradil, že Kornel je v hľadisku a díva sa na Jula a na mňa. Vedeli sme, že je náš, a my, že sme jeho. Potom napísal doslov do knihy našich textov a bol to prvý kritik, ktorý bral vážne to, o čo sme sa usilovali. Takže nebolo nič prekvapujúce, keď sa stal riaditeľom nášho divadla, kde prežil rok, na ktorý sa nezabúda.
Najprv vyhodili jeho, potom nás a nakoniec zrušili divadlo. Kornel bol vlastne človek, ktorého stále odniekiaľ vyhadzovali. A nie pre neschopnosť. Práve naopak.
Našou poslednou profesionálnou spoluprácou bolo jeho dramaturgovanie v Štúdiu S. Bol tam s nami niekoľko rokov a myslím, že sa cítil veľmi dobre, a aj my sme boli radi, že ho máme. Budem na neho vždy spomínať s úsmevom.

Pavel Vilikovský:

Zomrel človek, ktorý sa podobal Mattoniho kyselke – bol všade tam, kde to v slovenskej kultúre žilo. Pôsobil v nej ako redaktor, kritik, spisovateľ, patrón slovenskej karikatúry a historik takzvaných poklesnutých žánrov dlhé desaťročia, aj keď ho z nej totalitný režim opakovane vyháňal plamenným mečom. Po jeho páde, už v dôchodkovom veku, s mladistvým elánom a gurážou rozvinul celú paletu tvorivých činností a vytrval v tom napriek vážnym zdravotným ťažkostiam až do samého konca.
Nám, čo sme ho poznali osobne, bude už navždy chýbať jeho nezdolný humor a burácavý smiech. Čo všetko bude chýbať slovenskej kultúre, to zbadáme až po dlhšom časovom odstupe.

Daniela Kapitáňová:

Drahý Kornelko,
nestihla som sa s Tebou osobne rozlúčiť, lebo si sa poponáhľal. Predpokladám, že preto, aby si Tam hore začal usporadúvať nebeskú knižnicu, nech je pripravená, kým prídeme my ostatní. Veď vždy si myslel v prvom rade na tých ostatných.
Veľmi, veľmi som Ťa mala rada. Vlastne tu netreba minulý čas. Veľmi, veľmi Ťa mám rada.
Bozkávam Ťa.
Tvoja Daniela

Tomáš Janovic:

Rád by som práve teraz zopakoval vetu, ktorú mi dávno povedala Kornelova Naďka: „Kornel je dobrý z úcty k životu.“ Myslím, že k tejto vete niet čo dodať.

Ján Štrasser:

Toho človeka som najprv počul, až potom videl. Pred bezmála päťdesiatimi rokmi. Na jednom z predstavení Lasicu a Satinského. Všetci sme sa smiali, len jeden divák sa nesmial. On sa rehotal. Čo rehotal – on erdžal, bučal, hýkal a dusil sa od smiechu. Bol to Kornel Földvári, don Kornelone slovenského literárneho i kresleného humoru. Bezmála päťdesiat rokov som ho rád čítal a ešte radšej som sa vyskytoval v jeho spoločnosti, v šesťdesiatych rokoch v Kultúrnom živote a v miniatúrnej riaditeľni Divadla na korze, v sedemdesiatych rokoch v LITE, kam ho normalizátori strčili na post, ako rád vravieval, referentky, po Nežnej revolúcii na ministerstve kultúry, kde bol bezpochyby najoriginálnejším štátnym úradníkom, neskôr v Štúdiu L + S a napokon v dnes už neexistujúcej kaviarničke Ex libris, ktorú azda len kvôli nemu otvorila a viedla šarmantná Marta Šáteková, listoval som v knižkách, ktoré si práve kúpil do svojej legendárnej súkromnej knižnice (tie knihy mali poradové číslo 20 000 a vyššie), a počúval som jeho vtipné a sugestívne rozprávanie o tom, čo bolo, a o tom, čo sa deje tu a teraz.
K sedemdesiatpäťke mu jeho „krstné deti“ slovenskí karikaturisti pripravili unikátnu výstavu zo svojich karikatúr, zobrazujúcich práve jeho – Kornela Földváriho. A namiesto katalógu vydali špeciálne číslo novín s názvom Kornel Földvári a jeho 75-ročný Kultúrny život, kam okrem karikaturistov prispeli pozdravnými textami Földváriho priatelia a literárni druhovia. Tomáš Janovic mu vtedy napísal: „Ja sa už teraz teším, ako Ti onedlho vydáme KULTÚRNY (100-ročný) ŽIVOT. Tak sa drž, aby si nám nepokazil radosť.“
Tak aby si vedel, milý Kornel, tú radosť si nám pokazil. Prosím ťa, rýchlo daj vedieť, že to bol iba žart.

Martin Shooty Šútovec:

Bol rodinný kamoš druhej generácie. Bol banda môjho otca, v 60. rokoch ho prijal ako redaktora do Kultúrneho života. Bol to taký smiešny ujko, ktorý sa vždy pochechtával, párkrát sa stalo, že na mňa vytiahol revolver na kapsle a diabolsky sa pritom smial. Vždy som ho rád stretával, zoznámil ma s Jozefom Schekom, autorom Jožinka. Bolo super mať takýchto 80-ročných kamošov, ktorí mali veľmi striktné názory na spoločnosť a na niektorých ľudí. Vôbec nepestovali úctu k ľuďom, ktorí si ju nezasluhovali. Kornel bol presvedčený antikomunista a správniak, hrozne sa mi páčila jeho svojráznosť, aj jeho knižnica, ktorá tvorila deväťdesiat percent plochy jeho bytu, páčilo sa mi, že píše na písacom stroji iba jedným prstom. Bol človekom starej doby a nikdy sa nebral vážne, to mám rád.

Monika Kompaníková:

„No nie je ten život zlomyseľné prasa, ktoré sa vyžíva v detinských schválnostiach a dobre sa zabáva na našich reakciách?“ napísal raz Kornel Földvári svoje milovanej sestre Irene Lifkovej. Roky jej spolu so svojou ženou Naďou písal každý týždeň jeden – dva listy, písal ich na stroji a posielal poštou do Trenčína. Minulý rok sme s niekoľkými priateľmi z obrovskej knižnice Ireny Lifkovej odniesli niekoľko banánových škatúľ plných kníh, jeden list v knihe zostal.
Život je zlomyseľné prasa a dnes by sa mi, nám, žiadalo túto vetu skrátiť. Život je prasa. Nám, ktorí sme mali tú česť a možnosť stráviť s Kornelom Földvárim hodiny v rozhovoroch v kaviarni, na debatách alebo v byte vystuženom tisíckami kníh.
Často si spomeniem na jeden z našich literárno-edukačných výletov, ktoré sme spolu absolvovali, keď to ešte zdravotný stav dovolil. Pred nejakými desiatimi rokmi sme sa ocitli v kultúrnom dome v Leviciach. Dvojica trochu nekonzistentná – debutantka, napohľad ešte neskúsená školáčka v krátkej sukničke, a vážený zhrbený bradatý pán v rokoch v béžovom trenčkote. Odhrnieme trošku oponu, hľadisko kultúrneho domu je plné pätnásťročných znudených pubertiakov, ktorým máme predstaviť súčasnú slovenskú literatúru, alebo v rámci možností aspoň ich na hodinu udržať na miestach. Na rozľahlom pódiu dve osamelé kresielka, fľaša minerálky, desivý obrázok. Kornel však bez zaváhania vojde a spustí, a nepustí, kým po hodine pubertiaci spontánne nevstanú a nezačnú tlieskať a dupať, čo znamená uznanie, aké sa hocikomu nedostane. Hocikto by utiekol, no Kornel vlastnil zbrane, ktoré človek dostane len darom od Boha, a tými boli okrem iných aj neopakovateľný humor a neuveriteľná pamäť. Prežil ťažký a pohnutý život, a mnohokrát mu pomohli. A predsa zostal prajným, pokorným a optimistickým človekom. Sám vravel, že keď sa človek nesťažuje a neroní nad sebou slzy, ostane mu viac síl vzdorovať.
Kornel, ďakujem aj za tých, ktorí tento verejný priestor nemajú možnosť využiť, no je im rovnako smutno a prázdno: za všetky tie rozhovory, za komentáre a postrehy, za povzbudenia a usmernenia v pochybnostiach. Za všetky knižky a venovania v nich, za tipy, za listy v schránke a kreslené novoročenky. Za možnosť počúvať a pozerať sa. Ďakujem.
Dovolím si ešte jednu vetu, ktorou sa končí ten istý list: Ale ako to pekne vystihol Komenský: „Proti větru močiti nelze.“

Martin Bútora:

Kornelko! Vedel som, že na tom nie je extra dobre, ale keďže sa už toľkokrát vo svojom neuveriteľne pestrom živote znovu a znovu vynoril a zažiaril, s akousi samozrejmosťou som sa tešil na jeho pamäti, na novinové stĺpčeky i na jeho neopakovateľný úsmev, pri ktorom som tak často vídaval vľúdnu tvár pani Nade.
Neviem prečo, ale oslovoval som ho zdrobneninou, či už od konca 60. rokov, keď sme sa až do okupácie vídali denne v redakcii Kultúrneho života, alebo aj pred pár týždňami, keď som mu písal o jeho jedinečnej knihe z vojny v bani … Až pod čiernu zem. Do redakcie, kde bol vtedy už zástupcom šéfredaktora, prichádzal skôr ako ostatní, s fľašou mlieka, ku ktorej sa okolo desiatej pridala rozvoniavajúca káva Agi Kalinovej, a s pribúdajúcimi hodinami aj onakvejšie trúnky kráľov-reportérov. Kornelko tu bol, tak ako aj v iných svojich pozíciách, nenahraditeľný, bez neho by časopis nevyšiel a určite by nemal taký ohlas a taký vplyv, nebol by určujúcim tónom vo verejnej debate o kľúčových kultúrnych, spoločenských i politických témach doby, majákom pre staršie, stredné i mladšie generácie. Nedá sa vypovedať, ako to dnes chýba, a už vôbec, ako tu bude chýbať on.
Príkoria, ktoré na ňom spáchali nehodné režimy a odporní ľudia, odplácal úplným opakom, žičlivosťou. O tom by sa dalo rozprávať celé dni. Do Kultúrneho života priviedol karikaturistu Stana Kochana, ktorého inšpiroval k seriálu Obrázky z dejín národa slovenskieho za vpádu tureckieho. V apríli 1968 privítal znovuzrodené „dravé a bezočivé“ Echo bratislavských vysokoškolákov. V roku 2005 pre českých čitateľov pripravil Gutenbergovu čítanku súčasnej slovenskej prózy – 14 ostrých, do ktorej vybral autorov so zmyslom pre mystifikáciu a nadľahčenie, a nazval ich „krowiakovskou generáciou“. Do knihy o mentálnych mapách Slovenska napísal v roku 2010 o „hrebendovskom géne“, ktorý ešte vždy žije, a zložil poklonu Kolomanovi Kertézsovi Bagalovi.
Humor je dar, ktorý mávajú slabší, utláčaní, hovorieval. Takých je na svete, u nás tobôž, vždy dosť. Aj preto bude veľa dôvodov na Kornelka spomínať.

Peter Krištúfek:

Osud sa s nami zahráva. Včera som sa dozvedel, že jeden z mojich najbližších ľudí odišiel z tohto sveta, a o ďalšom vysvitlo, že bude ďalej žiť. Obe správy prišli takmer v rovnaký čas a spôsobili kdesi hlboko vo mne obrovský zmätok. Jedným z nich bol Kornel Földvári – človek, ktorého som miloval ako ľudskú bytosť, a obdivoval som ho. Som hrdý na to, že bol jedným z mojich najlepších priateľov.
Spomínam si, ako sme pred dvomi týždňami boli na našej poslednej prechádzke, a je mi ťažko. Počujem jeho hlas, ktorý ma vždy dokázal povzbudiť a upokojiť, ktorý ma dokázal presvedčiť, že svet je hrejivé a bezpečné miesto, kde nič netreba brať až priveľmi vážne, a kde sa všetky prekážky dajú prekonať.
Kornel pochádzal zo starého sveta a výborne rozumel tomu novému. Bol večným hravým chlapcom, ktorému len postupne starlo telo. Bude mi veľmi chýbať a neustále čakám, že to, čo sa stalo, je len ďalší z jeho obľúbených čierno humorných žartov – že ho uvidím znovu kráčať oproti mne so šibalským úsmevom a klasickými slovami: Peter, čo si budeme hovoriť? Cítime to rovnako! Viem, že so mnou bude chodiť na prechádzky už navždy.

Koloman Kertész Bagala:

Kornel bol najväčší frajer, akého som poznal. Nič nebral na ľahkú váhu, ale nič mu nebránilo obrátiť to na žart. Bude mi za ním smutno, ale vždy sa usmejem, keď si na neho spomeniem.
Vo veku 83 rokov sa telo veľmi ťažko vyrovná s dvomi srdcovými infarktami krátko po sebe. Ležal na Kramároch 13 dní, takmer do poslednej chvíle komunikoval, dokonca aj vtipkoval, ale po druhom infarkte boli jeho šance mizivé, lekárom sa už nepodarilo zachrániť ho.

_{Denník N, 26. marca 2015}

Už sa zdalo, že projekt dopadne fiaskom a vyzbierané finančné dary nepostačia na realizáciu posledného zväzku, dnes sa akoby zázrakom počet darcov zdvojnásobil. Blížime sa k prvému míľniku. Ďakujeme!

Najkrajší odkaz nám zanechal Roman R. – vystihuje všetko.

Pre tých, ktorí si nevedia predstaviť, že sa dá prečítať obrovské množstvo kníh uverejňujeme záber z bytu Földváriovcov.

Chvalabohu, knihy vďaka pani riaditeľke Alexandre Kusej skončili v Slovenskej národnej galérii: Knižnica Kornela a Nade Földváriovcov

Snáď knižnicu dosadené nové vedenie Galérie nezlikviduje a budete si ju môcť prezrieť aj osobne. Aspoň budete mať šancu zistiť, odkiaľ Kornel čerpal svoje vedomosti.

Prosím, zdieľajte odkaz na túto našu kampaň, aby ste potešili všetkých knihomoľov a knihomoľky. Ďakujeme!

Vydavateľ Koloman Kertész Bagala vo videu rozpráva o projekte súborného diela Kornela Földváriho a predstaví jednotlivé zväzky.

Prosím, povedzte o tejto edícii svojim priateľom, ktorí radi čítajú.

Ďakujeme že podporujete slovenskú literatúru!