Podporte knihu Cesta do Raja, ktorá rúca tabu o smrti a umieraní

Ako hovoriť o smrti s láskou a pokojom?

„Napísali by ste knihu o smrti, umieraní, odchádzaní? O tom, čím teraz žijete?“ opýtali sa ma v jednom vydavateľstve. „Ľudia sa smrti boja, je to tabu. Vás poznajú, vedia, že sa tejto téme venujete, mohli by ju od vás prijať.“

„Venujem sa tomu krátko. Iba sa učím. Zbieram skúsenosti. A hneď teraz by som vám vedela povedať minimálne šesť skvelých ľudí, ktorí by to dobre napísali.“

„My by sme chceli knihu od vás.“ 

Vypýtala som si čas.

Odchádzala som vzrušená, nadšená, no aj vydesená a zvedavá. Mala som z tej ponuky radosť. Vedela som, že túto tému je veľmi dôležité spracovať a odovzdať ľuďom. 

Ale ja?

Keby tu teraz bola moja mama, hneď by som jej zavolala. 

No už tu nie je. Zomrela. Hej, vlastne vďaka nej sa mi otvorili dvere k smrti a veciam okolo. 

Aby som pochopila, aký úžasný a jedinečný je život, musela som prísť o to najcennejšie, o život tých najbližších. 

Keď mi zomrela mama, veľmi silno som cítila potrebu začať sa venovať starým ľuďom. Takým, ktorí už nekomunikujú, sú dezorientovaní, žijú vo svojom uzavretom svete. Bolo to nepochopiteľné, ale ten pocit ma neopúšťal. 

Tak som si povedala, že to skúsim. 

Cítila som, že týmto smerom sa mám vybrať. Manžel ma varoval: To budeš stále plakať do vankúša. Nechcel by som uplakanú ženu. 

Neplačem, iba občas. Smejem sa a veľa sa učím v tomto svete seniorov. Veľmi cennom, múdrom a často celkom inom, ako žijeme. Uvedomujem si, aké poklady mi naši seniori ponúkajú, ako premýšľajú o svojom starnutí, o umieraní, smrti. Niekedy vtipne, niekedy vďaka svojej viere veľmi pokojne a vyrovnane. 

Videla som krásne, ale aj ťažké umieranie a viem, že starnutie je o upratovaní si života pred smrťou. Stále viac ma to vracia k hodnotám. 

Ako žijeme, tak budeme umierať. 

Je veľmi dôležité premýšľať o našom žití, čo sme tu pre naše deti a vnukov zanechali, ako si nás budú pamätať. 

Vďaka skúsenosti som pochopila, aké je dôležité otvárať témy okolo konca života, ktoré sú dnes tabu. Viem, že môže pomôcť mnohým, ktorí práve smútia, pretože stratili blízkeho. 

Ako sa vyrovnávať so starnutím a obdobím strát, tak, aby bolo aj obdobím darov a snov? Čo všetko si na konci života môžeme naplánovať, aby sa nám dobre umieralo? Kde by sa nám dobre umieralo? Môžeme aj my rozhodovať o našom konci života? 

Témy smrti, staroby, umierania sa stali v našej spoločnosti tabu.

Chceme byť stále mladí, krásni, zdraví. Dajte pokoj so smrťou. Tá nepatrí do nášho života. 

Ale pravdou je, že skôr alebo neskôr sa s ňou každý stretne. Naša generácia rieši, kam so svojím starým, často dezorientovaným rodičom, ako sa postarať o umierajúcich najbližších. 

Premýšľala som o tom stále viac. V hlave mi už naskakovali témy, ktoré je potrebné rozobrať, o čom by som mohla a chcela písať.

A tak som sa do toho pustila. Nakoniec bez vydavateľstva. Chcela som si to svoje knižné dieťa vypiplať a vytvoriť celkom podľa seba. 

Povedala som si, že môžem písať o tom, čo sama poznám. Čo všetko som sa zo smrti mojej mamy naučila. Kam ma život nasmeroval. Odišla som z práce medzi vysoko starých, často veľmi dezorientovaných, a pritom tak vzácnych seniorov, s ktorými sa učím komunikovať inak, k tým, ktorí umierajú a ako byť pri nich. O čom premýšľam, čoho sa bojím a čo pre mňa smrť znamená. 

Hľadala som odpovede na otázku, čo znamená dobrá smrť. Veľmi cenné pre mňa bolo, že mi do knihy dali svoje názory a pohľady odborníci a ľudia, ktorých si vážim. Psychiater, paliatívna lekárka, smútková poradkyňa, dula duše, liečebná pedagogička, riaditeľka zariadenia pre seniorov. 

V knihe Cesta do Raja sú tiež rozhovory so seniormi, veselé i vážne a dokonca aj moja výnimočná dcéra, dnes už dáma v stredných rokoch s mentálnym znevýhodnením.