„Bola som najbohatšia na svete, bola som totiž zdravá“

Vždy bola akčná, samostatná, nikdy sa nijakej roboty nebála, naopak. Vedela, že nemá zmysel fňukať, že máš málo peňazí. Elenka. Mama dvoch dospievajúcich detí. Vyučená cukrárka, ktorá pečenie milovala. Má 37 a predlhých šesť rokov je onkopacientkou.

V osemnástke spoznala svojho muža. On mal o šesť rokov viac, vojak z povolania, v dvadsiatich sa jej narodila Veronika o dva roky neskôr Daniel. Aby vedeli slušne vyžiť aj z materskej, piekla koláčiky na oslavy, akcie, deti uspala a ona miešala cesto. „Pohoda, bavilo ma to. Muž bol často vyslaný na misie aj na dlhší čas, zvládala som to, dokázala som si všetko zladiť.“ Deti boli na prvom mieste, preto po materskej upustila od časovo nevýhodného pracovného času v cukrárni a prešla na štandardnejšiu „fabrikovú“ robotu. „Bola som najbohatšia na svete, bola som totiž zdravá,“ trpko podotkne a utrie si pomaly sa kotúľajúcu slzu. Prvú…

Robila práve v Čechách, v Continentali. „Z Kysúc som denne dochádzala, lepšie tam platili. Cítila som bolesti pod ľavou lopatkou, vystreľovali do chrbtice, stupňovalo sa to, v noci som sa náramne potila, nespávala som, bola som zoslabnutá.“ Isto to bude zaseknutý nerv. Antibiotika nezabrali. A hľadalo sa ďalej… Schudla z 57 na 48 kíl, poslali ju na pľúcne, čomu vôbec nechápala. Čo s tým má ľavá lopatka. CT ukázalo „nejaké fľaky“, promptne vybavené PET CT prinieslo jasnejší nález – malígny mezotelióm. V preklade vzácne nádorové ochorenie pohrudnice. Operácia neprichádzala do úvahy. Jedine chemoterapia a s liečbou sa začal aj väčší nepokoj doma. Oporu v partnerovi necítila, naopak. Dostávala pocítiť, že už nadsluhuje, veď bežne s touto diagnózou pacient prežíva rok… Elena nechce do detailov analyzovať a spomínať „zlú atmosféru“ doma, zhrnie do vety: „Odišla som s pár taškami do prenájmu. Je tomu rok a cítim sa lepšie. Psychicky. Sedemnásťročná Veronika je so mnou, Danielko ostal u otca, ale na víkendy chodí ku mne. Ľúbim ich najviac, Danielovo rozhodnutie bolelo, ale musela som sa naučiť ho akceptovať. Zniesla by som deťom aj modré z neba.“

Po stanovení diagnózy neprepadala panike, OK, máme nález, ideme ho chémiou zlikvidovať a bude dobre, vrátim sa do roboty, len musím trochu zabojovať… Keď sa v Hágoch opýtala lekárky na prognózy, schladila ju tajomným výrazom tváre a odpoveďou „ja neviem“. „To ma odrovnalo, ale vsugerovala som si teda sama, že jedine boj je cesta, veď som mala len 32 a dve malé deti. Ja a umrieť? To nejde.“ A čas začal plynúť. Elenkina matematika bolí: „Dva a pol roka som chemo znášala vcelku dobre, ale prestala zaberať, tak ďalšie dva roky prišla agresívnejšia forma a teraz? Každý týždeň dostávam zasa nejaký iný koktejl,“ pousmeje sa a skonštatuje, že šesť rokov vkuse do nej lejú chémiu, že je chodiaca atómovka, ale že jedine vďaka tým jedom je ešte tu. „Preto nefrflem, snažím sa tešiť. Každý večer prosím Boha, aby som sa prebudila do ďalšieho dňa a každé ráno, keď precitnem mu neskutočne ďakujem. Áno, viera pre mňa znamená veľmi veľa.“ Budúcnosť? „Viem, že nikdy nebudem zdravá, nález nikdy nezmizne, je vďaka chemo uspatý a treba sa z toho radovať.“

Lenže veľká idylka to nie je. Vedľajšie účinky sa liečby sa museli dostaviť. Cez slzy sa zasmeje, že pre vychudnutosť, dnes váži 40, by ju už nezobrali ani za modelku, žalúdok je raz tak- raz tak, ale keď zrazu nešli nohy do schodov, spozornela. Neurológ predpísal silné lieky, chodí s paličkou, prejde len pár metrov. A potom prišla neopísateľná bolesť hlavy. Pre istotu PET CT a bác. Nádor na mozgu. „Ale opäť operovateľné s mega rizikom, takže som len sledovaná a doktori mi naordinovali režim „kým nevystrája, nevšímame si ho. Lieky zjemňujú bolesti a basta.“

Do večnosti jej poodchádzalo spústa kamarátov z onkológie, vlani skolabovala aj ona tak, že zavolali rodinu sa rozlúčiť. „Ja som sa však vrátila, hovorím, že bojujem,“ teší sa neskutočne sympatická a ťažko skúšaná žena v najkrajších rokoch. Ktorá je v plnom invalidnom „s prevratnou sumou 390 eur. Plus päťdesiatka príspevok od štátu na benzín a diétu. A bodka.“ Prenájom stojí 420…

Trápne sa cíti, že jej musí pomáhať milovaná mama, donesie nákup, aj mikrovlnku kúpila, odkázanosť na druhých je pre ňu skľučujúca, pretože vždy sa vedela o rodinu postarať. A vždy sa aj snažila pomáhať druhým. „Veď najstrašnejšie je, keď máte choré dieťa, nič nie je horšie. Aj keď mám málo, snažím sa na konkrétnu zbierku aj teraz prispieť dákou mincou. Musíme si pomáhať, to mám v sebe hlboko zakorenené. Veď preto je človek človekom.“

Plány? Elenka je praktická. Musí sa aj papierovo doriešiť nefunkčné manželstvo a „potom sa proste nejako vyliečiť. Dostať sa do kondície, aby som mohla so spiacimi nádormi pracovať. Tak veľmi po tom túžim. Bola by som v kolektíve, v inom svete, pribudlo by peniažkov, s deťmi by sme si mohli dopriať pekné aspoň jednodňové výlety po Slovensku. Lebo ja som im vlastne zobrala detstvo. A to ma zo všetkého mrzí najviac. Popri chorej mame rýchlejšie dospeli, báli a boja sa o mňa, to si nezaslúžili.“