Na oboch rukách ortézy, okolo krku nutný golier…

… keď dlhšie hovorí, zadýcha sa. Keď sa chce napiť, musí požiadať o pohár vody a ak je príliš ťažký, musí ho jej Tomáš podržať. Aby sa dokázala napiť. Napriek tomuto všetkému mi na otázku, ako sa má, sediac na vozíku odpovie: „Dobre.“ Oľga.

Život ju v ničom nešetril a nešetrí. Telo ju začalo zrádzať počas tehotenstva s prvorodeným Ivom, ktorý má dnes už štrnásť. „Ale bolo to ešte, v porovnaní s dneškom, vlastne fajn. Chodila som s barlami, ale fungovala som naplno.“ Keď mal synátor sedem, nečakane ovdovela a život sa jej obrátil naruby. Doslova zavrela oravskú chalupu a prišla do hlavného mesta. Bližšie k sestre, ktorá je pre lámavosť kostí, už roky rokúce na invalidnom vozíčku. Oľga si naivne myslela, že veď vlastne sestre aj pomôže a celkovo im bude veselšie.

Ružový scenár sa ale nekonal. K statočnej mame sudičky milostivé neboli. Naopak. „Cítila som sa doslova ako magnet na choroby. Plakala aj smiala som sa zároveň, veď to fakt nie je možné, kedy sa to všetko zastaví…“ hovorí pokojným hlasom Olinka. Keď skončila aj ona na vozíku, chlácholila sa jediným – aspoňže je syn v poriadku.“ Nebol. A nie je. Dosť často padal, pukali mu kĺby, Oľga sa rozhodla pre genetické testy. „Pripravovala som sa na lámavosť kostí, keďže s touto diagnózou žije moja sestra, snažila som sa neprepadať absolútnemu zúfalstvu. Hoci, ako každá normálna mama, všetky choroby by som si najradšej nabrala na seba, len nech je moje dieťa v poriadku.“

Verdikt z testov ich zaskočil. Ivo dostal do papierov Ehlersov-Danlosov syndróm. „Nechápali sme nielen my, ale ani väčšina lekárov. Tí sú de facto bezradní dodnes. A to ma desí najviac.“ Laicky vysvetlené, ide o zriedkavé dedičné ochorenie spôsobené porušenou tvorbou kolagénu. A hlavne, ide o nevyliečiteľný stav. „A progredujúci,“ tichšie podotkne Oľga. Má čerstvých štyridsať a už dávno sa naučila nič si neplánovať. Lebo nikdy nevieš, čo bude zajtra. Veľmi rýchlo po synovej genetike, sa na ňu odhodlala aj ona. Pretože jej stav sa zhoršoval, skloňovalo sa milión diagnóz, žiadna sa nepotvrdila. „Až som sa jedného pekného dňa stala synovou kolegyňou. Rovnaký syndróm mám aj ja, len v oveľa pokročilejšej forme. Odchádzam z mesiaca na mesiac…“

Do cesty sa jej dostal Tomáš. Chlap o pár rokov mladší, zdravý ako buk. „Našli sme sa cez internet, bol som po ťažkom rozchode a obaja sme si s Olinkou povedali, že nehľadáme partnera, ale kamaráta na pokec. Pamätám si dodnes naše prvé stretnutie na parkovisku pred obchodným centrom. Prišla na elektrickom vozíku. Nesedela v ňom ale žiadna utiahnutá, ľútostivá troska, ale baba plná energie a radosti,“ s radosťou v očiach spomína Tomáš. Ani jeden z nich si nevie vysvetliť, prečo a kedy sa ich kamarátstvo posunulo ďalej. Do lásky. „Neskutočne som za to vďačný, hejty a komenty ostatných sme neriešili. Čo je koho do toho, čo riešia, či som normálny, že som so ženou na vozíku. Poviem ti jedno, Olinka je najúžasnejšie stvorenie na svete. Za svoju rodinu by som dal život. Za Oľgu, za jej Iva, ktorého vnímam ako vlastného a aj za nášho, dnes už ročného šintra Lukáška. Áno, neplánovane sa nám podarilo aj bábo. A áno, ani na sekundu sme neváhali, či si ho necháme.“ Oľga: „Doktori mi zdôrazňovali, že môj stav sa zhorší, nech si všetko dobre premyslím. Lenže. Nedokázala by som s tým žiť. S Tomim sme si všetko prebrali a tešili sa na dieťa.“