Milí naši podporovatelia,

naša zbierka na donio.sk je oficiálne ukončená a my ani nevieme slovami opísať vďačnosť, ktorú cítime. Vďaka Vašej štedrosti a empatii je Marošova cesta k samostatnosti opäť o kus jasnejšia.

Kam poputuje Vaša pomoc?

Váš dar nie je len číslom na účte, je to konkrétna hodina s terapeutom, dôležitý liek či nová rehabilitačná pomôcka. Maroš má za sebou intenzívny január 2026 v medzinárodnom neurorehabilitačnom centre ARCADA v Ostrave. Boli to štyri týždne tvrdej práce, počas ktorých denne absolvoval:

• odborné cvičenia s fyzioterapeutmi,
• ergoterapiu, logopédiu a špeciálny ILF neurofeedback,
• elektroliečbu či uvoľňujúce masáže.

Vidíme reálne pokroky a práve vďaka Vám môžeme v tomto nastavenom tempe pokračovať. Bez Vás by to nebolo možné.

Maximálna transparentnosť

Vaša dôvera je pre nás záväzkom. Chceme, aby ste presne vedeli, ako pomáhate, preto všetky pohyby spojené s Marošovou liečbou môžete sledovať na našom transparentnom účte:

IBAN: SK07 0900 0000 0052 3933 9738

Odkaz na účet: https://www.transparentneucty.sk/#/ucet/SK0709000000005239339738

Cesta pokračuje…

Marošov príbeh nekončí posledným dňom zbierky. Vďaka Vám dostal novú silu a energiu napredovať. Ste dôkazom toho, že dobro medzi nami stále existuje.

Zo srdca Vám ďakujeme, že kráčate touto cestou s nami.

Milí priatelia,

dnes uplynuli štyri mesiace odo dňa, ktorý nám obrátil život naruby. Štyri mesiace od Marošovho infarktu – a práve včera, aj vďaka Vám, absolvoval prvý deň intenzívnej rehabilitácie v ARCADA NeuroMedical v Ostrave. Čaká ho mesiac tvrdej práce, a verte mi, on z neho vyťaží každú jedinú minútu. Jeho odhodlanie bojovať za svoju budúcnosť je obdivuhodné. To, čo dokázal za štyri mesiace, je pre nás všetkých zdrojom obrovskej hrdosti.

Dúfam, že tieto riadky dodajú nádej tým, ktorí ešte len kráčajú cez svoje najťažšie dni. My sami sme v tých najtemnejších chvíľach zúfalo hľadali príbehy, ktoré by nám ukázali, že zázraky sa dejú. Dnes chceme byť tým príbehom pre niekoho ďalšieho.

O nemocničných dňoch písať nebudem. Našťastie, Maroš si na ne zatiaľ nespomína. Možno raz o tom dokážeme hovoriť bez toho, aby nás to bolelo. Dnes však chceme oslavovať život.

11. október je deň, ktorý sa nám navždy vryl do pamäti. Deň, keď sa Maroš prebral z bdelej kómy a bol dekanylovaný. Filmové scény o prebúdzaní z kómy sú len ilúzia – realita je oveľa pomalšia, krehkejšia, náročnejšia. A predsa som vtedy cítila zvláštny pokoj. Akoby niečo vo mne vedelo, že to zvládne, aj keď to, čo sme videli a prežívali, tomu veľmi nanasvedčovalo.

Potom sa všetko rozbehlo rýchlym tempom – preklad na metabolickú JIS, o pár dní na interné oddelenie a 21. októbra konečne domov.

Začiatky boli ťažké. Prvý týždeň dvakrát RZP. Učili sme sa všetko za pochodu, aj keď sme sa na jeho návrat pripravovali najlepšie, ako sme vedeli. Niektoré veci vás však nepripraví nič.

Jeho prvé slová prišli ešte v nemocnici. Krátke vety, ale pre nás to boli malé zázraky. Jedna z prvých bola: „Poď do toho.“ Hovoril to pri cvičení, aj pri úkonoch, ktoré boleli, ktoré boli nepríjemné – ale on išiel.

A potom prišli aj úsmevné momenty, ktoré nás držali nad vodou. Jeho hlášky, drobné poznámky, náznaky, že dlhodobá pamäť sa prebúdza.

Po týždni začal doma cvičiť s fyzioterapeutom, ktorý sa stal pre nás darom. Prvá hodina nebola ideálna, ale odvtedy na Ľubka nedá dopustiť. Je to človek, ktorý mu pomohol postaviť sa na nohy – doslova.

Ďalším veľkým cieľom bolo zbaviť sa nasogastrickej sondy. Začiatkom novembra začal jesť lyžicou, piť z pohára. Neboli to žiadne gurmánske zážitky, ale boli to kroky k slobode. Keď dokázal prehltnúť aj rozdrvené lieky, sonda už nebola potrebná. 11. novembra išla von. Logopedička po kontrole len povedala, že nemá slov – a vraj sa to logopedičkám nestáva často.

14. november – posledná hadička zmizla z nášho života. Radosť, ktorú sme vtedy cítili, sa nedá opísať.

A potom prišli fyzické pokroky, ktoré nám brali dych. Najprv krátke sedenie bez opory. Potom státie. A presne mesiac po návrate domov – 21. novembra – prvé samostatné kroky. Prešiel z izby do obývačky.

Koncom novembra už zvládol prejsť vonku 2 km bez asistencie. A jeho milovaný, aj keď zatiaľ len stacionárny bicykel? Každý deň minimálne 15 km.

Okrem fyzickej práce každý deň trénuje pamäť, písanie, čítanie, jemnú motoriku.

4. januára sme balili kufre a Maroš so svojím doprovodom odcestoval do ARCADY NeuroMedical. Veríme, že aj tento mesiac posunie jeho hranice ešte ďalej.

Slová nedokážu vystihnúť, ako veľmi si vážime Vašu podporu. Vďaka Vám môže absolvovať rehabilitáciu, ktorá mu dáva šancu na plnohodnotný život. A ja Vám môžem s istotou povedať jediné – on urobí všetko, čo je v jeho silách. Tak ako to robí už štyri mesiace.

Bez reptania. Bez výhovoriek. Bez sebaľútosti.

Kampaň onedlho končí, ale ak sa rozhodnete Maroša podporiť na jeho ďalšej ceste, tak sa nám bude dýchať o niečo ľahšie.

Z celého srdca Vám ďakujeme za to, že pomáhate.