Chce žiť tak naplno ako sa len dá – pomôžme sympaťákovi Michal

Plány?

Zmierený: Michal. Chce žiť tak naplno ako sa len dá.

„Výlet“ do Švajčiarska napokon nebol a dnes je za to Miško rád. Z úplného ležiaka sa vypracoval na vozičkára, ktorý istý čas na štyroch kolesách obsedí. A to je obrovský posun. Doma je už piaty rok v banskobystrickom dome sociálnych služieb Senium. V rámci jeho stavu a možností je to to najlepšie riešenie.

„Mám sám izbu, po stenách zavesené fotky, je tam telka, chladnička, chodia za mnou návštevy, najmä mamina. Kamaráti? Nuž, to sa ti vytriedi raz-dva. Ale ostali tí naozajstní. Možno štyria-piati. Naučil som sa fungovať sám so sebou, akceptovať svoj stav, neprepadať depresii a úzkosti. Aj keď úplne to nejde. Stále sú dni, kedy som dole, smutný, bezradný, mĺkvy. Musí to len prejsť, nič iné mi neostáva. Na druhej strany sa dá povedať, že pokroky som dosiahol. Pomaličky, milimeter po milimetri zlepšujem na sebe, čo sa zlepšiť dá. Som stopercentne odkázaný na pomoc druhých, na asistenciu pri všetkom, ale pomocou špeciálnej ortézy na ruky si viem už sám umyť zuby, dokonca sa aj oholiť. Len mi všetko musia pripraviť a nastaviť na ortézu. Ale dávam to,“ usmeje sa. Plus vie obsluhovať počítač, kde hráva hry – najmä fantasy a strategické. „Kreujem si tam schopnosti postavičiek a tak. Je to taký efektívny zabijak času, ale fajn.“ Vie obsluhovať aj mobil, dokonca zvládne vyťukať aj smsky. „To sú naozaj veľké veci. Pamätám si, ako som v začiatkoch nedokázal vôbec nič, ruky mi vlastne len zavadzali. Netúžil som vtedy po ničom inom len aby som aspoň čiastočne rozpohyboval ruky. Nech s nimi dokážem zapnúť ovládač na telke, trafiť si lyžičkou do úst, nech si môžem krátiť chvíle samoty telefonovaním. A aha – dnes je to všetko realita, zvládam to!“

Mišo je vyučený kuchár, špecializoval sa na pizzu. Bavilo ho to, vystriedal viacero gastro prevádzok, robil v Žiline, v Piešťanoch, aj v Brezne. Hľadal sa. Preto aj pracovné zmluvy boli iba dočasné.

Vážny úraz s doživotnými následkami zmení všetko. Je mu ľúto za plnohodnotným životom, ktorý kedysi mal. Chýbajú mu práce okolo domu – rúbanie dreva, nahadzovanie uhlia – činnosti, ktoré už nikdy robiť nebude. A ten zoznam je dlhý. Chýbajú mu aj obyčajné banality, ktoré si zdravý človek neuvedomuje. Poškriabať sa na tele, zakryť si ústa, keď zívaš, alebo ísť do chladničky, vybrať si fľašku piva, otvoriť si ju, naliať si ho do pohára a napiť sa, utrieť si penu z úst… Na druhej strane svoju realitu berie ako výzvu, predovšetkým v správaní a chápaní ľudí. Ako pubertiak bol trochu dosť „divoký“, dnes by mnohé urobil inak. Je však vďačný za svoju mamu, ktorá mu je vždy nablízku, chodí za ním, vždy si majú čo povedať.

Fakt, že ostal v zariadení Michal nedramatizuje. Na akýkoľvek úkon s jeho telom treba dvoch ľudí, všetko je tak ako má byť. Raz do roka absolvuje spolu s mamou intenzívne rehabilitácie, ktoré si môže dopriať len vďaka darovaným dvom percentám. Tvrdí, že v piešťanskom Adeli mu báječne ponaťahujú celé telo, Michal sa na konci cíti doslova ako znovuzrodený. Problém peniaze ho kvári od začiatku. Jeho invalidný dôchodok je žalostný. Nemal odpracované roky, takže mesačne mu pridelili sumu okolo 300 eur. Z toho nevyžije ani zdravý človek. Len mesačné náklady na bývanie v zariadení stoja do 800 eur. Takže zvyšok dopláca mama a Miška to škrie. „Rád by som ju od toho odbremenil, ale žiadna práca sa mi nerysuje. Som bez šance.“

Plány? Po chvíli ticha sa odvážne rozhovorí a otvorí. Zo všetkého najviac túži po samostatnom živote. Je realista, vie, že na nohy sa nikdy nepostaví a že s rukami tiež už zázraky neurobí. Ale aj hendikepovaný život vie byť šťastný, keď… „Máš pri sebe spriaznenú dušu. Áno, ešte stále som nezavrhol ani svoj sen o usporiadanom rodinnom živote. Preložené do konkrétnej predstavy – „mať svoj bezbariérový byt  a zázemie so svojou rodinu.“ Michal sa pri tejto téme doslova rozžiari. V inotajoch načneme tému nápadníčok, ktoré tento sympaťák musí určite mať. Michal nezapiera, ale nechce konkretizovať. Šarmantne a s úsmevom sa zhodneme na formulke, že „motýle v bruchu sú“. A to je fajn. Veľmi fajn.

Na čo konkrétne budú peniaze z tejto kampane použité?

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Michala osloví. Aj váš príspevok sa použije ako na úhradu poplatkov v zariadení, prípadne na rehabilitácie, ktoré mu pomáhajú! V mene Michala ďakujeme!